Na Putinovo Rusko zdvíhala prst často a dôrazne.

FOTO – REUTERS

pisovateľkou. Nebola však ani novinárkou v pravom zmysle slova. Prioritou pre ňu vždy bola problematika ľudských práv, zistenie pravdy a presadenie spravodlivosti. Niekedy preto pôsobila až naivne, hystericky, príliš emotívne. Kolegovia ju volali Anička.

V roku 1980 skončila štúdium žurnalistiky na Moskovskej štátnej univerzite. Začala pracovať v prestížnom denníku Izvestija, potom vystriedala niekoľko vydavateľstiev, až v roku 1999 nastúpila do ruského denníka „Novaja gazeta“. Ide o jediný týždenník v Rusku, ktorý sa dôsledne, ostro a vytrvalo zaoberá ľudskými právami, kritizuje vojnu v Čečensku a prezidenta Vladimira Putina. Politkovská sa stala dušou denníka a mala na starosti predovšetkým armádu a jej činnosť v Čečensku i okolitých republikách.

V júli 1999 po prvý raz išla na front. Dovtedy sa vojnou i porušovaním zákonov zaoberala skôr od stola. Zrazu matka dvoch detí cestovala po Dagestane, Ingušsku, Čečensku. Pre ostatných novinárov bola zvláštna. O niečo staršia než väčšina frontových reportérov, ale i emotívnejšia, nie tak zvyknutá na krv, mŕtvoly a výbuchy. Nedostatok cynizmu robil z jej materiálov výnimočné reportáže.

Nebála sa byť osobnou, neprekážalo jej, že ju kolegovia ohovárali, že je hysterická, neobjektívna, neprofesionálna. Jej obavy o vlastný život prijímali ostatní novinári s ironickým úsmevom a pokladali ju za hysterku. Politkovská však presadila v „Novoj gazete“ veľmi emotívny, kritický a subjektívny model reportáže z vojny. Získala niekoľko ocenení vrátane ceny „Zlaté pero Ruska“ či ocenenie medzinárodnej organizácie Amnesty International.

V kritických chvíľach konala skôr ako človek než ako novinár. Keď si ju útočníci, ktorí obsadili divadelné centrum na Dubrovke, pozvali ako osobu, ktorej dôverujú, nesnažila sa nič novinársky získať z privilégia, čo získala. Robila všetko, aby zachránila čo najviac rukojemníkov.

Keď písala knihu „Cesta do pekiel. Čečenský denník“, priatelia jej radili, aby odišla do zahraničia. Keď v cudzine vyšla kniha „Putinovo Rusko“, radili jej to i nepriatelia, a to dôrazne. Neprekážalo, že kritizuje tvrdo hlavu štátu. Problém nastal vtedy, keď ju začali počúvať vysokí politici v zahraničí a jej sláva prekročila ruské hranice.

Vyhrážali sa jej mnohokrát. Keď v roku 2004 mierila do Beslanu, aby reportovala o obsadení školy teroristami, niekto ju otrávil priamo na palube lietadla. Bola príliš nepohodlná, príliš aktívna a príliš známa, aby mohla v súčasnom Rusku prežiť.

Autor: pp