Václav Havel splnil cieľ, pre ktorý prišiel do Bratislavy osláviť svoju sedemdesiatku - vynahradiť množstvu priateľov, že viacerých z nich pre pracovné vyťaženie od roku 1989 nevidel.

V piatok večer si na dobre utajenej súkromnej párty sadol do kúta krytej kaviarne na palube lode, kotviacej na petržalskom brehu Dunaja s pohľadom na panorámu vysvieteného Starého Mesta, a takmer do polnoci prijímal pri svojom stole skupinky pozvaných hostí.

Tými ho zásoboval hlavný dramaturg jeho bratislavského pobytu Ladislav Snopko. Vépeenka, kádeháci, Maďari, študenti z revolúcie, bývalá prezidentská kancelária a ďalšie stabilné či improvizované zoskupenia si tak postupne užívali vzácne minúty so svojím prezidentom. A vždy, keď bola reč v najlepšom, prišiel nekompromisný povel a pri stole nastalo striedanie stráží.

Tomu všetkému predchádzalo hromadné skupinové foto pod transparentom Málo bolo Havla. Pribudli roky, ubudlo pulóvrov, ale pre úplnosť treba dodať, že nie všetci sa stihli medzi popoludňajšími oficialitami a večerným žúrom zastaviť doma.

Charizmatická osobnosť a morálna autorita oslávenca dala po rokoch dokopy aspoň na jeden večer aj tých, ktorí by sa inak v tejto zostave dobrovoľne sotva stretli. "A on sa teší z každého z nás a pritom sa iste v duchu chvíľami aj dobre zabáva," komentoval jeden z bývalých revolucionárov. "Ako ho poznám, tak ešte aj na sebe."

Znalci pomerov, a tými boli vlastne všetci, si v oddychových časoch pri pendlovaní v spleti kuloárov v duchu premietali, ktože im tu ešte chýba. Podstatné bolo, že nik nebol navyše.

Posledná audiencia sa skončila, a on, pre všetkých pán prezident, pre väčšinu Vašek, sa lúčil svojím nenapodobiteľným plachým úsmevom a zamávaním, ktoré pôsobí rovnako dojemne i presvedčivo z hradného balkóna, revolučnej tribúny či pri opúšťaní narodeninovej lode.