Mladou sopranistkou, ktorej meno sa čoraz častejšie skloňuje nielen v slovenskom opernom kontexte, a špičkovým českým dirigentom, bývalým designovaným šéfom Slovenskej filharmónie.
Koncertný repertoár Adriany Kučerovej sa logicky orientuje na dielo Wolfganga Amadea Mozarta, školu vokálnej techniky a štýlovej interpretácie. Publiku v Redute sa predstavila v dvoch dielach. Exsultate, jubilate je technicky náročná skladba, no pri Kučerovej máte pocit, akoby spievanie bolo najprirodzenejšia a najjednoduchšia činnosť na svete.
Svojím krásnym hlasom sa nevystatuje, dráždivo ho dávkuje. Mazná sa s tichšími pasážami, hrá s koloratúrami, aby ho nechala naplno vyznieť vo finále jasavého Aleluja. Dielko bolo ukážkou štýlového mozartovského spievania. Po symfonickom kuse Bohuslava Martinů Toccata e due canzoni prišla dramatickejšie ladená ária Bella mia fiamma, addio.
Opäť krásne interpretovaná, len jej trošku chýbal nadhľad a istota. V každom prípade, debut Adriany Kučerovej na pôde Reduty bol pôsobivý a publikum ho vrelo ocenilo.
Že hlavným ťahákom večera bola predsa len slovenská operná nádej, našepkávala redšie obsadená časť sály v druhej časti večera. Tí, čo ju po vystúpení sopranistky opustili, sa pripravili o zriedka uvádzanú Schumannovu Symfóniu C dur v skvelom podaní českého telesa.
Veľkoryso klenutá koncepcia Jiřího Bělohlávka vystihla vnútornú nervozitu okrajových častí aj snivú náladovosť pomalého Adagia. Výborne disponovaná Pražská komorná filharmónia má nádherne farebnú, zvukovo homogénnu sláčikovú sekciu aj absolútne čisté, technicky bezproblémové dychy. Ovácie si plným právom zaslúžila.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je hudobná publicistka)
