ú, že je tam málo džezu, alternatívci si zasa myslia, že je tam málo progresívnych prúdov.

Tí, ktorým sa nechce tancovať, tvrdia, že festival je príliš tanečný, a prívrženci tanečnej hudby sa zasa sťažujú, že na pódiu je málo dídžejov a počítačov. Kritikov je však u nás, zdá sa, mimoriadne množstvo, rovnomerné výhrady však svedčia o vyrovnanej dramaturgii a v konečnom dôsledku sú návštevníci väčšinou spokojní, lebo sa nenudia.

Džezáky sú taká záruka kvality, že sa lístky už prestali predávať „na hviezdy“ a ľudia sa spoľahnú na to, že program bude príjemný ako celok.

Napriek tomu sú headlineri dôležití, pretože dávajú festivalu lesk a ľudí v ideálnom prípade odprevádzajú domov s pocitom obrovského zážitku, tepla pri srdci, katarzie a pocitom zrušenej gravitácie. Tento rok budú hviezdy mimoriadne žiarivé, takže o eufóriu určite núdza nebude.

Na záver piatkového večera vystúpi svetová hviezda, spevák, basgitarista a perkusionista Richard Bona. Pochádza z Kamerunu a kultúra jeho krajiny je v jeho vlastnej hudbe neustále prítomná, podobne ako džezové, funkové a karibské vplyvy.

Bona spieva ako anjel a jeho tvorba je priam hrejivou esenciou muzikality, ktorá nepotrebuje exhibicionistickú bravúru a iné prázdne gestá (aj keď ako basgitarista je vychýrený virtuóz). Richarda Bonu sme mohli počuť v Bratislave pred rokom.

Meno skupiny No Jazz nie je pre našinca až také známe, ale francúzske kvinteto si vydobylo status svetovej skupiny, hudobníci nahrávajú v USA a na ich aktuálnom albume Have Fun hosťuje sám Stevie Wonder. No Jazz je mimoriadne svieži elektrodžez a napriek názvu je v ňom džezovej tradície mimoriadne veľa, je však posunutá do moderného až futuristického konceptu.

Okrem klasických nástrojov počujeme aj gramofóny, DJ a počítačové zvuky. V sobotu večer nás čaká progresivita, elegancia a celkom určite aj veľká šou - tanečné rytmy nám zaručene nedovolia zostať sedieť na stoličkách.

Ak si niekto myslí, že britská skupina Matt Bianco nemá nič spoločné s džezom, asi nepozná všetky jej albumy. Mimoriadne úspešný debut Whose Side Are You On? z roku 1984 bol síce skôr popový, ale obsahoval aj výrazné džezové vplyvy, ktoré sa ďalšími albumami iba potvrdili. Pre takúto hudbu (okrem Matt Bianco napríklad Sade) v 80. rokoch doboví kritici vymysleli názov new jazz - nový jazz.

Podobnosť názvu so stále aktuálnym prúdom nu jazzu nie je náhodná, takáto pulzujúca tanečná hudba bola jednou s inšpirácií acid jazzu 90. rokov, a ten sa potom sformoval do všetkých supermoderných elektrodžezových fúzií.