Miloslav Luther (vpravo) a Ady Hajdu v úlohe Ticháčka. FOTO - DUŠAN DUKÁT, ARCHÍV SFÚ
Dalo by sa povedať, že tento film je klasické roadmovie. Postavy sú stále na ceste, za každým rohom spoznávajú niekoho iného. Ale nie je to žiadna oddychovka. Hrdinovia - poštári Slovák Viktor a Čech Ticháček - utekajú za slobodou. Je druhá svetová vojna, za pätami majú nebezpečenstvo a nepriateľov. Všetko bolo vtedy iné, tragickejšie, krehkejšie. Vzťahy medzi národmi, vzťahy medzi kamarátmi.
Film Chodník cez Dunaj mal premiéru v revolučnom roku 1989. Teraz vychádza v spoločnej edícii denníka SME a Slovenského filmového ústavu na DVD. Za 99 korún sa dá od pondelka kúpiť v novinovom stánku.
Rozprávali sme sa s jeho režisérom MILOSLAVOM LUTHEROM.
Aký ohlas vyvolal film, keď sa dostal do kín?
"Jeho cesta bola plná paradoxov. Tak trochu sme ho pripravovali ako varovanie pred spoločenskými otrasmi. Tušili sme ich, neodvratný koniec komunistickej éry sa blížil. Prišiel November 89 a nacionalistické vášne odviedli pozornosť diváka. A napokon aj našu."
Pamätáte sa, aké boli v tom čase v kine filmy, akú ste mali konkurenciu?
"V tej dobe bolo najúčinnejšie "kino" na našich uliciach, námestiach a v súkromiach. Tam prežívali ľudia ozajstné drámy. Bola to naozaj priveľká konkurencia."
Čím to, že ste sa pustili do tejto témy? Bolo okolo nej podozrivé ticho?
"Páčilo sa mi, ako vidí rozpornosť sveta scenárista Vladimír Körner. Ako premýšľa o zlomových dejinných okamihoch. To ma oslovilo už pri seriáli Lekár umierajúceho času, neskôr aj pri dráme Anjel milosrdenstva. Na také látky čaká režisér ako na boží dar."
Historické témy však zrejme súviseli aj s tým, že sa o prítomnosti nedalo hovoriť úplne slobodne.
"Keď vrcholila normalizácia, televízna dramaturgia bola na svojom hodnotovom vrchole. Bratislavské pondelky, to boli najlepšie diela svetovej literárnej klasiky. A v nej prevažovali historické témy. Samozrejme, cez ne sme sa mohli ako tak vyhnúť ideologickému tlaku. Šírenie tradičných humanistických hodnôt mal totalitný komunistický režim pokrytecky takpovediac v popise práce."
Bolo dôležité hľadať faktografickú vernosť? Nestačí pocit, predstavy, spomienky?
"Je vecou profesionálnej cti režiséra, aby si poriadne naštudoval všetko, o čom chce rozprávať. Ale aj nadsázka a istá miera fikcie sú nevyhnutné. Film, to nie sú len pohyblivé ilustrácie dejepisu. Film je subjektívnym rozprávaním - o konkrétnom človeku v konkrétnej, jedinečnej dobe."
Čo teda platí pri Chodníku?
"Pri Chodníku som si silno uvedomil význam ľudskej spolupatričnosti. Bez nej v hraničnej situácii neprežijete. Ak ľudskosť dospeje až k sebaobetovaniu, máte najlepšiu zbraň proti zlu. Ale naši hrdinovia sú nehrdinskí, lebo súčasťou veľkých činov sú aj slabosti a zlyhania. Neskôr som si uvedomil, aké významové presahy a pátos náš film evokuje."
Ktorú postavu ste mali najradšej?
"Oboch hlavných hrdinov. Sú rozdielni, až protikladní, ale v tom, čo majú spoločné, sa dá nájsť podoba dnešného človeka."
Tých hrdinov zahrala dvojica kamarátov, ktorá vystupoval ako vzorka mladej, veselej generácie. Prečo práve Roman Luknár a Vlado Hajdu?
"Dodnes ich považujem za mimoriadnych hercov s prirodzeným dramatickým talentom."
Potrebovali ste ich najprv dobre spoznať?
"Najlepšie sa spoznávame pri práci, čiže v príbehu. Režisér sa musí vcítiť do svojich hercov tak, ako sa oni vciťujú do svojich postáv. Je to trochu schizofrenický proces. Ale zábavný a vzrušujúci."
Ako sa dala na takých mladých hercov preniesť skúsenosť z tragického príbehu, ktorý nezažili?
"Pravdivé príbehy sú vždy nadčasové. Je jedno, či sú to komédie alebo tragédie. Môžu sa prihodiť kedykoľvek a komukoľvek. Ľudia sú stále rovnakí. Aj dejiny sa opakujú, len súvislosti sú rozmanité. No a dobrí herci dokážu precítiť čokoľvek."
