Politikov možno kategorizovať na sto spôsobov, jeden je však zásadný. Uviedol ho J. F. Kennedy v Profiloch odvahy. Delil politikov na populistických a principiálnych. Tí prví sa dajú vliecť momentálnymi vlnami verejnej mienky, podbiehajú voličom, aby im ulahodili, a sľubujú im to, čo im vidia na očiach - a to aj v prípade, že je to nesplniteľné alebo svoj sľub vôbec nehodlajú splniť. Takým u nás bol a ešte stále je, napríklad, Vladimír Mečiar, ktorý pri rozpade československej federácie v roku 1992 Slovákom sľuboval: „Je päť možných modelov nového štátoprávneho usporiadania spoločného štátu Čechov a Slovákov. Povedzte mi, ktorý si vyberiete a ja vám ho vybojujem!“ Svoj názor im neprezentoval a možno ho ani nemal.
Principiálny politik sa postaví pred občanov s odkrytými kartami: toto sú moje zásady, toto sú moje ciele. Ak sa s nimi stotožníte, vyberte si ma a ja ich budem presadzovať. Ak nie, je mi ľúto... Taký je prípad Václava Havla, odkedy sa stal politikom, niekedy v roku 1989, a čoskoro na to aj svetovým štátnikom, ktorým je doteraz. Principiálny politik je vzácny úkaz, a tak má Havel v tomto ohľade málo seberovných partnerov, ak vôbec. Preto o ňom hovorím ako o fenoméne Havel.
Aby nedošlo k omylu, principiálny politik nie je to isté čo politik fundamentalistický. Ten druhý má klapky na očiach, je ochotný ísť pri presadzovaní dogmatických zásad a abstraktných cieľov cez mŕtvoly, považuje sa za jediného spravodlivého medzi lotrami. Takých máme aj na Slovensku, dokonca aj medzi demokratmi: hovorím im fundamentalistickí demokrati. Principiálny politik sa líši tým, že je ochotný o svojich zásadách a postojoch diskutovať a pritom pozorne počúvať hlas oponenta, je ochotný poučiť sa, priznať chybu a opraviť ju, pripúšťa potrebu politickej taktiky a politických kompromisov pri dosahovaní svojich cieľov, aj keď má latku ich miery nastavenú pomerne vysoko. Hlavne však, že má svoju humanistickú víziu usporiadania spoločnosti a sveta, ktorú neustále konfrontuje s inými koncepciami a víziami a hľadá v nich inšpirácie a možné vzájomné prieniky. O to šlo a stále ide aj Havlovi.
Kariérni politici s obľubou Havlovi vyčítali, že ako profesionálny politik neuspel, nezvládol politické remeslo, lebo neprešiel partajným funkcionárskym drilom, ktorý posúva okresného tajomníka cez stále vyššie posty do vrcholovej politiky. A tí zlomyseľnejší dodávali, že Havel vníma politiku očami dramatika, že si ju inscenuje podľa pravidiel divadelného predstavenia. Neosvojil si umenie politikárčenia, maniere politických vševedov s pripravenou odpoveďou na každú otázku a funkcionárske ptydepe, podľa ktorého sa profesionáli navzájom poznajú na sto honov.
Majú pravdu, Havel sa nikdy nestal kariérnym politikom, čo sa však ukázalo ako jeho obrovská prednosť. Vedel sa na politické dianie vôbec a na svoju účasť v ňom stále pozerať s kritickým až ironickým nadhľadom, nepodľahol hlasom pochlebovačov a okiadzačov, nenadobudol velikášske maniére.
Jeho životným krédom sa nemohol stal plytký a populizmom zaváňajúci politický slogan, napríklad: Myslím národne, cítim sociálne. Myslieť národne znamená nasadiť si klapky na oči, podľahnúť ošiaľu, že národné je akýmsi najvyšším, pragmatickým kritériom pravdivého a lživého, dobrého a zlého, spravodlivého a skrivodlivého. Havlovo myslenie presahuje horizont českej (a každej inej) národnej obmedzenosti a pohybuje sa v rovine všeľudského.
Napriek tomu (či skôr práve preto!) ho Česi zaradili na popredné miesto v galérii najväčších Čechov v dejinách. Sociálnosť nie je preňho iba záležitosťou citu, dojímavých príbehov, ale predovšetkým racionálneho riešenia problému biedy a jej marginalizácie v komplexnej otázke ľudského údelu.
Prevzal Masarykovu prezidentskú štandardu s krédom Pravda víťazí!. Hlásil sa k nemu už v predpolitickom období a dal mu aktuálny zmysel. To nie je krédo teľacieho optimizmu (podľa ktorého pravda zvíťazí sama od seba), ale občiansky a politický program neúprosného odhaľovania pravdy. Proti komunistickej politike lži a nenávisti treba postaviť nový typ nepolitickej politiky pravdy a lásky, ako ho Havel popísal vo svojej programovej stati Moc bezmocných. Vymedzila zmysel a cieľ chartistického disentu objavom zásadného významu, že mocou bezmocných je pravda!
Všetci, čo dnes oslavujú Václava Havla, kladú dôraz na jeho status svetového politika a štátnika, síce svojrázneho, s vlastným špecifickým vnímaním a uplatňovaním tejto svojej roly, ale predsa len predovšetkým politika a štátnika sui generis. O tom niet sporu. Pre mňa však bude vždy nad Havlom politikom dominovať postava Havla - vodcu Charty 77, nepolitického politika, ktorý zaútočil na hradby nášho komunistického Jericha posolstvom hodnoty života v pravde ako najväčšieho tromfu moci bezmocných. A tie hradby sa (aj) pod týmto náporom rozsypali.
