Pavol Bršlík vošiel do Opery SND cez Berlín.
FOTO SME– PETER ŽÁKOVIČ
rečný koncert v Redute. Tenorista PAVOL BRŠLÍK.
Ako sa chlapec z Kysúc stane operným spevákom?
„Najprv som na radosť mamičiek spieval na rodinných oslavách. Samozrejme, že som to neznášal. V hudobnej škole som začal hrať na akordeón, po čase som presedlal na klavír a spev. Ale na konzervatórium som šiel z prozaických dôvodov: nebola tam matematika, chémia, fyzika.“
Vysokú školu ste však nedokončili.
„Nikde vo svete sa vás nikto nepýta, čo ste mali z hudobnej teórie. Musíte sa postaviť na javisko a zaspievať. Žiaľ, u nás je viac teórie než samotného spevu. Už cez školu som účinkoval v pražskej Štátnej opere a mal lákavé koncertné ponuky, preto som dostal som od vedenia školy na výber. Tak som si vybral – divadlo.“
Ako ste sa dostali na zahraničné javiská?
„Na súťaži v Karlových Varoch som spoznal svojho prvého agenta. On mi zabezpečil stáž v Marseille, odtiaľ odštartoval Berlín i zahraničné hosťovania.“
Čo vás naučili na speváckych kurzoch?
„Kondícii a flexibilite. Naši študenti nemajú počas štúdia čas a príležitosť nadobudnúť ju. V Marseille sme denne päť hodín pracovali s pedagógmi, dirigentmi a choreografmi na príprave postáv. Bolo to tvrdé, najmä keď som ešte neovládal francúzštinu.“
Okrem kondície však treba aj techniku. Viete si racionálne zdôvodniť každý tón alebo spievate skôr spontánne?
„Jedna ruská pedagogička mi povedala: Keď je človek mladý, môže, ale nevie ako. Keď je starý, vie ako, ale nemôže. Technika je veľmi dôležitá, no umelci nie sú počítače. Na druhej strane sú speváci, ktorým pánbožko 'naspieval' do hrdla, ale bez techniky im to dlho nevydrží. Myslím si, že najviac sa dá naučiť na javisku.“
Aký bol váš prvý angažmán v berlínskej Štátnej opere?
„Začal som malými rolami, našťastie. U nás príde mladý spevák do divadla a hneď spieva veľké úlohy, hoci nepozná javisko a v škole sa nenaučil pracovať s dirigentom. Pláva v hlbokej vode, bez nároku na opravnú skúšku.“
Berlín je vlasťou režisérskeho divadla. Pasuje vám?
„Áno, v Berlíne som neúčinkoval v nijakej klasickej inscenácii. Zažil som napríklad ultramoderné inscenovanie Turandot, koncipované na spôsob japonských komiksov. Hlavná hrdinka prichádza na javisko z brucha obrovského plyšového medveďa – je to mladá dievčinka, ktorá odmieta dospieť. V druhom dejstve dofrčia ministri na ružových motorkách a bavia sa s gejšami... Ale ak je zdôvodnením režiséra 'lebo to tak chcem mať', musím sa veľmi siliť, aby som ho akceptoval.
Na javisku opery SND ste stáli po prvýkrát až teraz. Prečo?
„Do SND som robil tri predspievania. Odložil som si list z posledného, kde mi píšu, že ich môj výkon oslovil, ale momentálne nepotrebujú speváka na tento odbor. Desať dní na to ma angažovali do Berlína. Takže som SND vlastne veľmi vďačný, že mi zachránilo medzinárodnú kariéru.“
Bratislavské publikum vás prijalo výborne. Aké boli vaše pocity?
„Nebolo všetko jedno, vravel som si, že radšej tri predstavenia v Metke ako jedno v Bratislave. Je to zvláštne. Vždy som po tom túžil, doma je doma. Bál som sa, ako ma tu prijmú, až som sa hneval sám na seba, že som si tieto nervy mohol odpustiť. Ale potom to bolo pekné. Ešte stále je.“
Vrátite sa?
„Terajšie vedenie mi ponúklo pár úloh. Keď budem mať voľný termín, vždy rád prídem domov.“
Čo vás čaká v zahraničí?
„Samý Mozart. A Nemorino. Viedeň, Berlín, Luxemburg, Paríž, Kodaň, Metropolitná opera.
Takže lyrika. Nepokúšajú vás dramatickejšie party?
„Samozrejme, už teraz mám naučených viacerých verdiovských hrdinov. No plánujem, žeaspoň do tridsiatky budem verný Mozartovi.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je publicistka)
