Socha pána Jula ma však dostala, nemôžem sa na nej ani len pousmiať, aká je otrasná. A to mám naňho len dobré spomienky, i tá posledná je veselá. Pán Satinský nám volal domov, chcel hovoriť s mojím otcom, keďže však on je taký „technický talent“, ktorý sa bojí tlačidlových telefónov a podobných hrdinov postmoderných rozprávok, nemá mobil, a tak fungujem ako jeho sekretárka. Nebolo to inak ani v tomto prípade, ale tento známy hlas ma skutočne potešil. Sklamalo ma len oznámenie, že pán Julo musí odmietnuť pozvanie – má chemoterapiu! Po všetkých kanadských žartíkoch a mystifikáciách, ktorými bol známy, to nikto nebral vážne: všetci sa schuti pobavili a považovali to za originálne ospravedlnenie hodné Satinského. Nikto vtedy netušil, že o pár mesiacov zomrie. Tak či onak, moja posledná spomienka na neho je veselá a myslím si, že by ho to potešilo. No, jeho socha asi nie. Možno by sa schuti zasmial na tom, aký je to gýč, no nepochybne by si pomyslel svoje o tom, ako začína jeho milovaná Bratislava vyzerať. Aj tým bol známy, ako sa zaujímal a mal rád svoje rodné mesto. A takých je málo, a preto som smutná, že práve pána Jula pripomína táto ohavnosť.

ivanakralova.blog.sme.sk

Autor: IVANA KRÁLOVÁ