Patrili sme medzi „zúfalcov“ ktorí vyskúšali naozaj všetko. Aj ja som stál v malej zatuchnutej kabínke WC, kde som sa snažil z celých síl vypudiť zo seba tekutinu, z ktorej sa malo zistiť, či som schopný oplodňovať. Vo vedľajšej kabínke si niekto plnil biologickú potrebu a celé to bolo dosť smiešne, ak už nepoužijem slovo „trápne“, navyše, keď som šiel s malou Petriho miskou po všetkých tých chodbách až do „laboratória“.
Aj manželka prechádzala všetkými aj bolestivými vyšetreniami, výbermi a zbytočnými vkladmi. Celkovo šesťkrát. Patrí jej za to môj bezhraničný obdiv a.. láska.
Aj my sme celé hodiny presedeli smutne si hľadiac do očí a zostavujúc si rebríček našich životných hodnôt a priorít. Pri plápolajúcej sviečke, pri vzduchom vznášajúcej sa atmosfére vonného oleja.
Riešenie: Adopcia.
Keď som sa dozvedel, cez čo všetko máme prejsť, zakrútila sa mi hlava. Obsažné dotazníky, psychologické sedenia, návštevy sociálnych pracovníčok, prehliadka u lekára, potvrdenie o ročnom príjme, odpis z registra trestov, list vlastníctva na nehnuteľnosti...
Keď som však v kancelárii na sociálnom úrade uvidel tie fascikle písaných osudov detí, opustených, zanedbávaných, týraných, keď som videl tie fotografie detí „vhodných na osvojenie“, cítil som sa s našimi povinnosťami a problémami taký malý.
Biologicky počať a donosiť dieťa trvá 9 mesiacov.
Vybaviť všetky formality a dostať oficiálne listom, že ste vhodný pár na osvojenie, nám trvalo 7,5 mesiaca, bez hluchého dovolenkového obdobia by to bolo rovných šesť mesiacov.
Potom prišiel deň D a vybrali sme sa na sociálny úrad „vybrať si dieťa“. „Tak, čo máte na sklade?“ asi takto by sa dalo jednou cynickou vetou popísať to, čo v kancelárii nasleduje. V čase našej návštevy to boli iba fotografie a krátky popis rodičov a správania sa dieťata, jeho pôrodná a popôrodná anamnéza. Dnes je to už aj DVD. Chápem dôvody zrušenia návštev v domovoch pred výberom dieťaťa. Asi to naozaj psychike detí nepomáha.
„Každý deň je tu nejaký pár. Vyberie si mňa, alebo nie? NIE! Prečo?, čo je na mne zlé, prečo si vybral Fera, keď ten si ešte nevie umyť zuby?!“
Preberáme si fotografie a vyberáme najkrajšie dieťatko, s bezproblémovou anamnézou, s bezproblémovými rodičmi, s pevným a trvalým zdravím, hnedovlasé s hnedými očami, ktoré ak vyrastie bude sa podobať na nás s približne rovnakou výškou a hmotnosťou akú mám ja, alebo manželka. (Neusmievajte sa, podľa toho, čo nám povedali, aj takí rodičia tam boli).
Také dieťa však nenájdete. Každé ma nejaký problém. Tento je apatický, tento má poškodenú pečeň, táto je dcérou narkomanky a alkoholika a aj tak vyzerá, tento má hypertenziu, tejto nepoznáme otca, nevieme čo bol zač, alebo už iba to, že je opustené....
Kto z nás si však môže byť istý, čo bude z dieťaťa, ktoré nazveme naše biologické?
Nie, tým sa nezaoberáme, jednoducho vyberáme prvú fotku, ktorá nám padla do ruky. Je na nej chlapček. Krásny. Dieťa totiž môže byť iba krásne, ak je vaše.
Dvadsiateho novembra 2004 sme si povedali, že toto dieťa si pôjdeme pozrieť do domova. Držal som na rukách 5,5–mesačný batôžtek, pozeral som mu do očí a videl som sa v nich. Odpočíval pokojne, tesne po papaní. Usmial sa na mňa.
Človek niečo v sebe má, neviem, ako to nazvať, je to nejaký mikrospínač, ktorý keď sa zapne zrazu človek nadobudne ISTOTU. Toto je náš syn.
Počúvali sme lekárku, psychologičku domova, riaditeľku, o ňom, o jeho matke, otec bol neznámy, o jeho pôrode, že nedýchal, že má hypertenziu svalstva, že to, že ono. Počúvali, ale neprikladali tomu žiaden význam. Toto je náš syn. 20. decembra sme si boli zobrať ten najväčší dar nášho života. Boli to zatiaľ najkrajšie Vianoce. Celé to trvalo 8,5 mesiaca. O 15 dní kratšie ako biologická cesta.
vlastimilsvec.blog.sme.sk
Autor: VLASTIMIL ŠVEC
