Dnes: moderátor DADO NAGY

Na rozdiel od väčšiny psičkárov, ja som psa nikdy nechcel. Ani ako dieťa, a už vôbec nie ako dospelý. Vždy, keď túto vetu poviem nahlas, môj pes zdvihne hlavu a vyčítavo sa na mňa pozrie. Je to šesťročná fenka a volá sa Agáta. Vyzerá - podobne ako všetci z jej početnej rodiny - ako kríženec medzi ovcou a teriérom. To, že s ňou už vyše šesť rokov žijem, má na svedomí môj citlivý kamarát a fanatický milovník zvierat Juraj.

Z návštev od neho som sa vždy vracal napáchnutý psinou a celý špinavý od psích chlpov. Raz, ešte pred začiatkom svojej psičkárskej kariéry, som týždeň doma opatroval baseta. Prechádzky s ním boli vždy otázkou kompromisu. Pár metrov súhlasil s tým, že sa nechá viesť, po chvíli sa však zaťal a ďalšiu trasu určil sám. Keď pršalo, nechcel ísť von vôbec. Pred domovými dverami zdvihol hlavu, zavetril, dvakrát si cvrkol a hrabal sa domov. Keď mu občas nesadli raňajky, nerobil si veľké starosti s tým, kde sa s nimi rozlúči. Zvyčajne to bolo na mojom obľúbenom kresle. Jedným slovom - osobnosť.

Druhý raz som v lete strážil kamarátke sučku írskeho vlkodava - Tigeree. Prvý deň ma prišla zobudiť už ráno o piatej. Keď som nereagoval, vyčúrala sa rovno pred posteľou. Druhý deň sa to zopakovalo. Na tretí deň som bol už taký vycvičený, že som sa okamžite vypotácal z postele a vyrazili sme. Podotýkam, že vlkodav je dosť veľký pes a jedno vyčúranie vyzerá asi tak, ako keď prevrhnete pollitrák piva.

Tretí raz som strážil Jurajovi jeho osemdesiatkilového aziata Nikitu.

Aziaty sú skvelí strážcovia, veľmi nekompromisne si strážia svoje teritórium. Ak vás poznajú, dokážu byť aj celkom milé - ak sú nažraté a neberiete im misku s jedlom. Juraj mi nechal asi dvojstranový manuál, ako mu mám dávať jedlo, kedy ho vypúšťať do záhrady, ako ho na noc zatvoriť do garáže a čo robiť, keby bol nejaký problém.

Prežil som to.

V porovnaní s týmito skúsenosťami je život s Agátou skoro jedna báseň. Je neobyčajne prítulná a komunikatívna. Miluje ľudí, ale iných psov bohvieako nemusí. S vlčiakmi sa napríklad vyslovene neznáša. Je aj trocha rozmaznaná a mierne hysterická (zasa ten vyčítavý pohľad). U nás na sídlisku je niekoľko psov, s ktorými sa ako-tak toleruje. Nebudem ich všetkých menovať, aby sa náhodou neurazili, že som na niekoho zabudol.

Keď sa Jurajovým psom Dominikovi a Dáši pred rokmi narodili Asterix, Obelix a po nich aj Agátka, dostal som onú osudovú ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. "Čo keby si si vzal Agátku? Pozri, aká je krásna a múdra. U teba bude určite v dobrých rukách. Chceli by sme ju dať niekomu, koho máme radi, aby sme ju mali nablízku."

A tak som si postupne začal zvykať na rozhryzené knihy, topánky, reproduktory, prečúrané koberce (aj tak už potrebovali vymeniť), dohováranie susedov, že keď bude aj naďalej zavýjať, uvidím, čo sa stane. Naučil som sa ju brávať so sebou, kde sa dá. Raz ma s ňou dokonca pustili v Stoke do divadla. Predstavenie prespala. Blaho Uhlár ju celý čas po očku pozoroval a zaregistroval, že je nespokojná, ako ľudia na záver málo tlieskajú. Jednou z vecí, na ktoré si však ťažko zvykám, je, že keď ideme s Agátou po meste, neustále sa niekto vypytuje, ako sa ten krásny psík volá, koľko má rokov a aké je to plemeno.

Toto leto boli u nás týždeň na návšteve jej bratia Asterix a Obelix, kým boli Jurajovci v Chorvátsku. Agáta pred nimi neuveriteľne machrovala a neustále ich obštekávala. Ale už si na ňu za tie roky asi zvykli. Prikladám súrodeneckú fotografiu (zľava Obelix, Asterix a Agáta).