Japonská stravovacia kultúra je založená na produktoch mora, zatiaľ čo európska na dobytku a mliečnych výrobkoch. Táto rozdielnosť prináša polemiku medzi dvoma skupinami. Environmentalisti na celom svete veľmi ostro kritizujú časť japonskej stravovacej kultúry, ktorou je lov a jedenie veľrýb. Jeden z protestov sa tento rok odohral aj v Bratislave.
Tí, ktorí sú proti lovu a jedeniu veľrýb, argumentujú ich znižujúcim sa počtom. Hovoria, že zabíjanie veľrýb, inteligentných cicavcov, je kruté. Na rozdiel od toho Japonci presadzujú názor (teda Japonci, ktorí s lovom veľrýb súhlasia), že počet niektorých druhov veľrýb narastá, že požierajú veľa malých rýb, a to treba regulovať. Dobytok a ošípané sú tiež cicavce. Prečo sú terčom kritiky iba veľryby? Jedenie veľrýb je tradícia, do ktorej neradno zasahovať.
Kde hľadať pravdu v týchto polarizovaných názoroch? Pokiaľ ide o vzrastajúci či klesajúci počet veľrýb, to nedokážem len tak posúdiť, chcem však povedať niečo k tradícii jedenia veľrýb, ako ich lov interpretujú pred svetom jeho podporovatelia. Pravdupovediac, kedysi sme mali možnosť občas jesť veľrybie mäso, tie časy sú však preč. V posledných dvadsiatich rokoch, najmä od roku 1988, keď Japonsko zastavilo komerčný lov veľrýb na základe smernice Medzinárodnej veľrybárskej komisie (IWC), sa veľrybie mäso z každodenného života vytratilo. Nevidieť ho bežne v obchode s potravinami, ani v mäsiarstve či na rybom trhu v mestách a mestečkách. Preto nechápem zástancov lovu veľrýb, že hovoria o jedení veľrýb ako o nevyhnutnom stravovacom návyku Japoncov. Mnohí cudzinci majú potom predstavu, že sa denne kŕmime veľrybím mäsom. V skutočnosti je to tak, že keď má niekto na túto špecialitu chuť, zájde do reštaurácie. Ľudia v určitých regiónoch Japonska jedia síce veľryby častejšie, nie je to však väčšina japonského obyvateľstva.
Raz som sa s kamarátmi, ktorí nejedia veľrybie mäso, rozprával o lovení veľrýb. Na moje prekvapenie niektorí z nich povedali: "Prečo Japonsko za lov veľrýb kritizujú?" Hoci sami veľrybiemu mäsu neholdujú, kritiku prijímajú s nevôľou. Vďaka tomuto som si uvedomil jednu vec súvisiacu s veľrybárskym sporom. Mne sa to javí tak, akoby za celou záležitosťou bola tradicionalistická lož. Japonci veľmi radi preberajú veci z Európy. Preto sa mnohé tradičné zvyky z nášho života vytrácajú. Hoci takto slobodne meníme vlastnú kultúru, neznášame, keď na nás Európania poukazujú. Vtedy začíname byť neústupčiví.
Diskusia o love veľrýb je poznačená neústupčivosťou a hysterickými názormi oboch táborov - za i proti. Japonsko teda pokračuje s veľrybárčením pre výskum, ale ukoristené mäso sa fakticky používa na konzum. To je dôvod, prečo sú kritici lovu veľrýb pobúrený. Mňa však viac hnevá niečo iné. Dopyt po veľrybom mäse je v súčasnom Japonsku malý. Znamená to, že je tam veľa mäsa, ktoré zákazníci nejedia. Zástancovia lovu veľrýb teraz odporúčajú školským jedálňam, aby veľrybie mäso vložili do jedálneho lístka detí na základných školách. Predpovedajú, že to obnoví zvyk jedávať veľrybie mäso. Obávam sa však, že deti, ktoré ešte nevedia posúdiť, či je veľryba zviera súce na jedenie, alebo nie, budú nútené toto mäso jesť. Keď som ja na základnej škole nechal na tanieri kus mäsa, dostal som za to poriadne vynadané.
Možno, že niektorí Japonci so mnou súhlasia.
Autor: MASAHIKO
