Dnes tam fungujú televízne štúdiá, kde sa nakrúca aj seriál Letisko. A práve tam - vo voľnej chvíli počas nakrúcania - sa s nami stretla najobsadzovanejšia česká herečka AŇA GEISLEROVÁ. Hovorí, že atmosféru filmovania so všetkými bojovými podmienkami, ktoré k nemu patria, si tu užíva.

Na filmovom plátne sa objavíte takmer vždy, keď sa v Česku niečo nakrúca. Je to náročný pracovný kolotoč?

"Zvonka sa to tak možno zdá, ale myslím, že fungujem vcelku v pohode. Na rozdiel od mnohých kolegov nehrám divadlo. Momentálne okrem seriálu Letisko nič iného nenakrúcam a pracujem iba osem dní v mesiaci. Viac by som ani nechcela, aby som nemusela odchádzať od syna. Ale užívam si to tu - špina, káble, obedy z menzy. Je to fajn."

Váš manžel pracuje v divadle, ste vďaka tomu s divadlom viac v kontakte?

"Divadlo mi nie je cudzie, zo dvakrát som v ňom robila. Zážitok z toho, že som na javisku, mám rada, to sa mi veľmi páči, ale nikdy som po ňom netúžila. Myslím, že pre mňa je veľkou prekážkou čas, ktorý tomu musí človek venovať. Najprv skúšať, potom sa to hrá, bohvieako dlho. Človek sa upíše niečomu, čo nemá jasný koniec. A teraz, keď mám Bruna, si už vôbec neviem predstaviť, že by sme obidvaja s manželom chodili večer preč a on by spal s niekým iným ako s nami. To by som nemohla preniesť cez srdce. Ale divadlo mám naozaj rada."

Začínali ste s filmom ešte niekedy v puberte. Ako ste prišli na chuť herectvu?

"Ani neviem, možno v tom hrali úlohu nejaké komplexy z detstva. Mala som tú detskú potrebu, aby sa na mňa všetci dívali. Moja babička a teta boli herečky, tak sa mi herecké povolanie zdalo celkom normálne, prirodzené. A vlastne som zároveň tak detsky, adolescentne aj snívala o tom, že budem lietať na premiéry helikoptérou a budem strašne slávna. Možno ani nie som ozajstný herec, iba taký mindrák, čo mal šťastie."

Mali ste šťastie aj vtedy, keď ste dostali hlavnú úlohu vo filme Rekviem pro panenku, ktorý vás preslávil?

"Rekviem pro panenku bol prvý film, v ktorom som dostala hlavnú úlohu. Vybrali si ma vtedy na normálnom konkurze, a mne to dlho nedochádzalo. Keď mi povedali, že mám hrať hlavnú úlohu, bola som presvedčená, že sa určite splietli, že mysleli niekoho iného, ale zavolali mňa, a potom im bolo blbé povedať mi, že to bol omyl. To som si ako štrnásťročné dievča naozaj vsugerovala, a to nakrúcanie som si dosť pretrpela. Na jednej strane to bolo vzrušujúce a úžasné, na druhej strane som zistila, že to nie je len akože, ale je to veľká zodpovednosť. Nevedela som, čo s tým mám robiť, ale bola som natoľko drzá, že som to asi nejako ustála."

Chvíľu ste študovali na konzervatóriu. Prečo ste ho nedokončili?

"Ja som na žiadnu školu nechcela ísť, chodila som asi pol roka iba na angličtinu, do školy, kde sa vyučovalo pár dní v týždni. Popritom som nakrúcala ďalšie veci, neskôr som išla do Milána robiť modelku. Až potom začala mama naliehať, aby som išla na nejakú školu. Išla som teda na konzervatórium, ale len preto, že si to želala. Vydržala som to tuším rok. Nejako stále žijem v presvedčení, že všetko viem, verím si."

Čo na to povedali rodičia?

"V rodine nám vždy hovorili, že musíme vedieť, čo chceme robiť, a keď to vieme, tak je to v poriadku. Okrem toho nás viedli k tomu, aby sme vedeli po anglicky. Ale čo chceme robiť, to bolo na nás. Veľmi som sa nad tým ani nezamýšľala, všetko sa stalo a dialo nejako plynule. Vlak sa rozbehol, a ja som sa už len dívala, kadiaľ ide."

Boli ste spokojná s tým, čo sa s vami deje?

"No áno. Mám asi takú povahu. V podstate nie som schopná robiť niečo, čo ma nebaví. To, samozrejme, nie je žiadna záruka kvality, ale som o tom presvedčená. Preto som robila vždy to, k čomu som mala vnútorný vzťah. Buď som po tom túžila, alebo som v tom našla zaľúbenie, alebo za to boli také dobré prachy, že to bolo super. Sú, samozrejme, veci, ktoré sa nepodarili, ale viem, že som im verila. Že to nevyšlo, to je druhá vec. Predovšetkým, žila som medzi filmami, a to som si žila krásne."

Film a život vám celkom splývajú?

"Možno sa vám to iba zdá. Práca na filme je dôležitá, ale podstatné je, čo sa deje popri tom."

Aké máte vzťahy s kolegami na pľaci? Sú čisto pracovné?

"Ľudia sa tu často striedajú. Keď sme spolu dlhšie, povedzme dva-tri mesiace, trochu sa spoznáme, ale nie sme na seba naviazaní, čo je pre mňa aj výhoda. Nemám totiž rada kolektívy, ktoré sa potom delia na skupinky, a tam sa rieši, že ten povedal to, iný zase ono. Nepáči sa mi tam, kde musia ľudia spolu nejako žiť. Úplne ma bolí, keď si medzi sebou nerozumejú. Nechcem byť toho svedkom ani súčasťou. Bojím sa takých dlhodobých väzieb, takže mi vyhovuje dočasný pracovný kontakt."

Nemáte potom pocit, že nikam nepatríte?

"Nie. Veď to nie je tak, že by som sa pred ľuďmi zatvárala, veľmi rada ich vídam, aj mimo práce. Viem si to užívať. A obdivujem všetkých, ktorí dokážu udržiavať dlhodobé vzťahy v kolektíve."

Aj rodina je taký malý kolektív. Čo sa zmenilo, odkedy máte manžela a dieťa?

"Som si vedomá, že keby sa to stalo skôr, mala by som pocit, že mi niečo uteká, že som mohla ešte počkať. Bruno akoby sa narodil v pravý čas. Mala som toho už dosť za sebou a vôbec som nepochybovala o tom, že sa deje to, čo chcem. Dieťa môj život totálne zmenilo, všetko dostalo nový zmysel. Akoby som bola dovtedy farboslepá a zrazu sa mi tie farby zjavili. Fakt je, že zrazu som sa sústredila iba na to, čo sa dialo okolo mňa v okruhu jedného metra. Ale postupne, ako syn rastie, sa okruh zase rozširuje - už sa to vracia 'do normálu', rada na chvíľu z domu vypadnem."

Neprekážal vám pocit, že kvôli dieťaťu môžete prísť o dobré pracovné ponuky?

"Prácu si teraz užívam inak. Príroda hormóny tak nejako namiešala, že hoci som zo začiatku mala prirodzený strach, čo sa bude diať, potom ma to úplne prešlo. Nedá sa nikomu vnucovať, ani vysvetliť, ako človek prežíva zmeny. Ale ak nenájde zmysel v rodine, tak už ho podľa mňa nenájde v ničom. Mne sa zdá, že viac nie je."

Odkiaľ ste zrazu vedeli, že muž, s ktorým čakáte dieťa, je ten pravý?

"Hovorievam si, že Bruno to nejako zariadil. Hneď sme dieťa chceli a hneď sme ho aj mali. Inak ma to klišé o tom, kto je ten pravý, strašne vytáča. Fungujeme ako normálna rodina. Keď nie som doma, malého stráži manžel alebo niekto z príbuzných. Je nás dosť, a tak je super, že môže byť s babičkou alebo so sestrou. V rodine je päť malých detí, zapadol do svorky."

V češtine ste nahrali cédečko Rozprávky pre neposlušné deti od Dušana Taragela. U nás sú obľúbené. Ako sa vám páčia?

"Veľmi. Bolo to moje druhé nahrávanie. Prvá bola rozprávka pre pražskú zoo o žirafe. Režírovala to režisérka Naďa Dvorská v malom štúdiu v pivnici paneláka. Keď sa potom ozvala, že má túto knižku, nadchlo ma to, úplne som sa vybláznila. Je to aj tým, že texty sú fakt skvelé. Asi by ma nebavilo čítať mravokárne rozprávky. Väčšinou som sama k sebe kritická, no na toto som pomerne pyšná, a keď sa na cédečku počujem, nemám s tým vôbec problém, zabávam sa sama na sebe. Dokonca som zosadila z hitparády hovoreného slova Petra Čtvrtníčka s jeho 'Ivánku, kamaráde' a už desať týždňov som číslo jeden! To je pre mňa objav novej tvorivosti."

Vo filme hráte to, čo niekto iný napíše, vymyslí. Dá sa tam hovoriť o tvorivosti?

"Pre mňa je zložité ujasniť si, prečo to robím. Ak sa nad tým zamyslím, úplne chladne a bez emócií môžem povedať, že prídem do práce, vezmem si na seba cudzie handry a hovorím vety, ktoré by som v skutočnosti nikdy nemohla tak povedať. Nemá to vôbec logiku, ani v tom nie je nič zábavného. Ale na druhej strane to vo mne niečo rozochvieva, a tak to tvorivé asi je. Film je môj svet s množstvom ľudí, ktorí sa v ňom pohybujú a tvoria ten potravinový reťazec - ja by som tu nebola bez režiséra, on by tu nebol bez scenáristu, a keby nám to všetkým niekto nezaplatil, tak tu nie sme nikto. Jeden požiera druhého, no jeden bez druhého nie je ničím. Najväčšou satisfakciou popritom je asi charita, ktorú robíme s Táňou Vilhelmovou a Petrom Budkom. To je moje."

Ako ste ju vymysleli?

"Raz v krčme. Celá história je o tom, že sme chceli zarobiť nejaké prachy, ale bolo nám to hlúpe, že by sme ich mali pre seba, a tak sme sa rozhodli, že skúsime urobiť charitu a uvidíme, ako to pôjde. Iniciovala som to ja, som taký magor, že mám rada, keď sa veľa žúruje, ale aj keď sa pritom niečo vymýšľa. Tak sme teda urobili bazár, rozdali letáky a plagáty, a vďaka tomu, že sme ľudia, ktorí sa dostanú do médií, sa to naozaj rozbehlo, ľudia nám nosili veci. Staré blbosti zo zásuviek, ale aj rarity, napríklad trenírky po Havlovi. Na VIP sekciu si ľudia potrpia. Ľuďom, ktorí prídu, aj nalejeme, zabavíme sa. Vyzbierané peniaze dáme vždy niekomu inému, teraz ich napríklad chceme venovať hospicom, pre starých ľudí. Robíme to už štvrtý rok a zakaždým nám výťažok skočí o sto percent. Na záver vždy urobíme veľký koncert, predstavenie a ešte aj tombolu, kde rozdáme to, čo zostalo. Je tam úžasná atmosféra."

Chodíte potom medzi ľudí, ktorým takto pomáhate?

"Asi to bude znieť blbo, ale nemám na to, nezvládla by som to. A odkedy mám Bruna, dokáže ma trápenie iných ešte viac zraziť na zem. Napríklad aj na nakrúcanie sa často požičiavajú deti z dojčenských ústavov. Keď ich vidím, okamžite plačem, neunesiem to."

Máte sa tak dobre, že môžete myslieť na ľudí, ktorí sa majú horšie?

"Sme schopní to urobiť a môžeme to urobiť. Zaberie nám to možno týždeň v roku, a keď potom dostaneme zoznam, kde si prečítame, že za zarobené peniaze môžeme poslať deti na týždeň k moru, alebo niekde opraviť kúrenie, postaviť pol telocvične, nakúpiť koníky na hipoterapiu, je to strašne dobrý pocit. Vidím v tom, samozrejme, aj sebectvo. Je to ako droga. Skrývajú sa však za tým krásne príbehy o tom, čo všetko si ľudia kupujú za cenu, ktorú veci nemajú, len preto, aby pomohli. Môj najobľúbenejší je o pánovi, ktorý si u nás kúpil lieskový oriešok za dvesto korún."