rtná, kultivovaná a logicky vystavaná. Našiel význam aj tam, kde iní vidia len stupnicové prstové cvičenia. Škoda, že orchester nepočúval hudobníkove frázovanie tak, ako on načúval orchestru.
Nasledovala hudba z baletu Daphnis a Chloé Mauricea Ravela. Existuje v podobe suít, no v úvodnom koncerte zaznela v rozsiahlejšej podobe ako choreografická symfónia. Uvádzať skladby v nekrátenej podobe je chvályhodné, no rozsiahla a náročná skladba takmer úplne prekryla dojem z filigránskej hry maďarského klaviristu. Navyše, na koncerte zrejme nebolo veľa fajnšmekrov, ktorí by túto Ravelovu hudbu náležite ocenili. Vyzdvihnúť možno výkony hráčov, dirigentom bol Emanuel Villaume, ktorého kariéra je na vzostupe.
Druhým, sobotňajším vystúpením Slovenskej filharmónie bola kombinácia slovenského klasika a hviezdy klezmeru Gioru Feidmana. Pod taktovkou Petra Breinera zaznela 7. symfónia Alexandra Moyzesa. Jej Largo, napísané ako lamento nad smrťou dcéry, je považované za jednu najsilnejších symfonických skladieb slovenského autora.
Z hry orchestra bolo cítiť zaujatosť a koncentráciu. Klarinetista Giora Feidman je prírodný živel, hudba z neho doslova tryská. Už na skúške sa mu podarilo strhnúť orchester. Chodil pomedzi hudobníkov, povzbudzoval ich k uvoľnenému výkonu, na koncerte vtiahol do svojej hry aj publikum. Filharmonici na pódiu s ním, aj napriek občasným kostrbatostiam, očividne pookriali.
Autor: ANDREJ ŠUBA (Autor je hudobný publicista)
