Kameraman Sven Nykvist pri práci v prírode.
FOTO – UCALGARY.CA
Maturitný deň? Sven Nykvist sa naň vykašľal a radšej zašiel za jedným filmovým štábom a prihlásil sa ako asistent kameramana. A ten kameraman ho vycvičil okamžite: „Začneš zajtra ráno, príď o siedmej. No práve idem vymieňať film, takže tu zostaň a niečomu sa priuč. Ja to robím za tri minúty, ty to zajtra spravíš za jednu.“
O desať rokov neskôr si ho vybral Ingmar Bergman. Bol začiatok päťdesiatych rokov a Nykvistov rukopis začínal byť jasný. Striedme svetlo, striedme farby, expresívna kompozícia. Ohlásili sa ďalší slávni režiséri (Polanski, Tarkovski, Allen, Schlondorff, Pakula), prišli krásne a slávne filmy, nasledovali Oscary. Dnes musia byť filmoví fanúšikovia smutní. Sven Nykvist v stredu zomrel.
V Hollywoode to pre Švéda nikdy nebolo ono. V Kalifornii svieti slnko celý rok rovnako, svetlo je fádne. Orson Welles o ňom povedal: Pomarančom to svedčí, ale filmom príliš nie. Nykvist radšej nakrúcal doma pod severským svetlom. S Bergmanom hodiny sledovali jeho pomalé zmeny pri svitaní a pri súmraku.
Pri filme Hostia večere Pána si Bergman zaumienil jednu špeciálnu scénu, Nykvist ju opísal: „Jazdou z tmy od kostolnej brány sme mali sledovať slnečný paprsok, ktorý prerazí cez mraky, pomaly kĺže po oknách kostola a zastaví sa pri oltári.“ Pri takých náročných nakrúcaniach bývali diskusie medzi kameramanom a režisérom pomerne stručné: Nejde to. Ale ide.
O Nykvistovi sa hovorilo, že robí zamilované zábery prírody. Rovnako rád mal tváre, to, čo vedeli vyjadriť. Raz, keď držal v dlhom detailnom zábere Liv Ullmanovú, sa dokonca od dojatia rozplakal.
Američania jeho štýl práce najprv nechápali. Keď nakrúcal s Louisom Mallom Dievčatko, hlavný osvetľovač mu rozsvietil všetko, čo mal. „Ja som tie svetlá jedno po druhom vypol, až nám zostal len jeden väčší reflektor a pomocná lampa. Osvetľovači ma skoro považovali za duševne chorého. Kým sa nepresvedčili, že aj takto sa na negatív niečo zaznamená, musel som s nimi tvrdo bojovať.“
V Amerike sa takmer dostal k filmu Prelet nad kukučím hniezdom. V tom čase mal však iné povinnosti a Formanovi musel povedať nie. Vždy ho to škrelo. Stredoeurópanov mal rád, pripadali mu správne blázniví. V roku 1973 nakrútil Modrý hotel s naším Barabášom. Nykvist spomína: „Stanislav bol príjemný chlapík, či už opitý alebo triezvy. Bol veľkým výtvarným talentom s vytríbeným formálnym jazykom, spolupráca s ním bola podnetná.“
Aktívnym zostal Sven Nykvist veľmi dlho, vravel: Nikdy nie je neskoro. Keď nenakrúcal, mal dlhú chvíľu a spísal pamäti. Vyšli pod názvom Úcta k svetlu, z nich sme ho citovali. Je to presne ten typ knihy, ktorú po prečítaní musíte odporučiť alebo kúpiť svojim priateľom.
