Raketoplán Atlantis pred hangárom. FOTO - NASA
Nie je isté, ako by sa vyvíjali kozmické lety bez amerických raketoplánov. Určite by nebolo dvoch veľkých tragédií: havárie Challengeru v januári 1986 a Columbie vo februári 2003. Zahynulo pri nich 14 astronautov - nielen kvôli zlyhaniu zodpovedných ľudí, ale aj preto, že konštrukcia tohto stroja je výnimočne zložitá. Musí sa totiž vrátiť na Zem v rovnakom "háve", v akom z nej odletel. Akékoľvek poškodenie povrchu pri štarte či pri lete môže byť osudné.
Aj pri poslednej ceste Atlantisu musela NASA tento týždeň odložiť pristátie, pretože raketoplán sa pri návrate z orbity stretol so záhadnými predmetmi, a nebolo isté, či nepoškodili jeho povrch, ktorý musí vydržať obrovskú teplotu pri vstupe do atmosféry. Práve to sa stalo osudným Columbii, ktorá zhorela pri návrate kvôli poškodenej tepelnej izolácii plášťa.
Na obzore je už náhrada, ktorá náročnú koncepciu spojenia rakety a lietadla opustí. Treba však pripomenúť, že program raketoplánov mal nielen tienisté stránky. Bez Columbie, Challengeru, Discovery, Atlantisu a Endeavouru by nekrúžil v kozme ani Hubblov teleskop, posielajúci unikátne snímky, ani Medzinárodná kozmická stanica, určená na dlhodobý vedecký výskum kozmu a jeho účinkov na ľudský organizmus.
Ako to videl Feynman
Asi budem musieť spáchať samovraždu, povzdychol si americký fyzik Richard Feynman, keď zistil, čo ho čaká v Reaganovej komisii na vyšetrovanie havárie Challengeru. Nápadmi sršiaci Feynman bol vtedy svetoznámym vedcom, nositeľom Nobelovej ceny, a verejné funkcie nenávidel. Túto však prijal. Pri vyšetrovaní tragédie uvidel zmätok, utajovanie a klamanie. Spísal poctivú vedeckú správu, ktorá vošla do dejín kozmonautiky. Odhalil, že zlyhalo gumené tesnenie za 900 dolárov. Nevydržalo nízke teploty, ktoré pri štarte na Floride vládli. Inou, závažnejšou príčinou, bola zlá komunikácia medzi vedením NASA a nižšími zložkami. Inžinieri na problém upozorňovali, zodpovední to nechceli počuť.
"Keď sa skončí s veľkým projektom a vy nechcete poslať ľudí domov, čo urobíte?" - písal neskôr Feynman, pričom ukončeným projektom myslel lety na Mesiac v rámci programu Apollo. "Musíte presvedčiť Kongres, že jestvuje projekt, ktorý môže uskutočniť iba NASA. Aby sa to podarilo, treba, a minimálne v tomto prípade zrejme bolo potrebné, preháňať. Preháňať, aký ekonomický raketoplán bude, ako často bude môcť lietať, aký bude bezpečný, aké veľké vedecké objavy urobí... Zatiaľ inžinieri na nižších úrovniach zrejme hovorili: Nie, nemôžeme lietať tak často. Keby sme to urobili, znamenalo by to tieto problémy. Nie, toto nemožno zvládnuť za túto cenu..."
Po Challengeri tieto stroje opäť dlho a bezpečne lietali. Aj vďaka Feynmanovi a jeho odvahe, s ktorou poukázal na ich slabé stránky.
Discovery a Atlantis
Bez raketoplánov by nebolo možné dobudovať najväčšiu doterajšiu vesmírnu investíciu, Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS), ktorá už pohltila miliardy dolárov. Ruské rakety, ktoré v čase výpadku raketoplánov po nešťastnom osude Columbie k ISS lietali, nemajú potrebnú nosnosť.
V apríli 2005 nastúpil do čela NASA Michael Griffin. Discovery, Atlantis aj najmladší Endeavour (v roku 1991 zaplnil medzeru po Challengeri) vtedy ešte stále zohrievali podlahy hangárov. Dokonca to vyzeralo, že celý program bude treba ukončiť a ISS (vrátane Hubblovho teleskopu) ponechať svojmu osudu.
Griffin však sľúbil lety raketoplánov obnoviť. Špecialisti v službách NASA dostali za úlohu vylepšiť ich Achillovu pätu, vonkajšiu izoláciu z doštičiek. Kvôli nej havarovala Columbia, a poškodila sa aj pri skúšobnom lete Discovery v lete 2005. Astronauti ju opravovali priamo na obežnej dráhe Zeme. Dramatický sedemhodinový výstup do otvoreného kozmu sledoval v priamom prenose doslova celý svet.
Pri tohtoročných dvoch skúšobných letoch Discovery už bolo všetko v poriadku, hnevalo iba počasie. A tak mohol 9. septembra po niekoľkých odkladoch plne naložený raketoplán Atlantis vyletieť naostro. Odklady opäť nespôsobili technické problémy, ale počasie. Atlantis využil až jednu z posledných možností na cestu k ISS, ktoré ponúkalo štartovacie okno (súvisí s rotáciou Zeme a umožňuje, aby sa raketoplán dostal na obežnú dráhu s rovnakým sklonom voči rovníku ako ISS s minimálnymi úpravami dráhy). V tomto prípade bolo možné letieť aj neskôr, lenže pri ISS by nastala tlačenica. Atlantis by sa stretol so Sojuzom, ktorý mal na palube prvú ženu-turistku v histórii, Anušu Ansariovú.
Týždeň v kozme
Astronauti Atlantisu počas týždňového pobytu na ISS splnili hlavnú misiu. Bola ňou inštalácia energetickej jednotky s hmotnosťou 17,5 tony vrátane slnečných panelov. Sú najväčšie, aké sa kedy podarilo dopraviť do vesmíru. Keď sa naplno rozvinú, majú dĺžku 73 metrov. Ich povrch je z materiálu, ktorý dobre odráža svetlo, a tak sa stane ISS ešte jasnejším objektom, ktorý možno v noci pozorovať ako letiacu jasnú hviezdu.
Pri inštalácii astronauti opäť prišli o drobný materiál. Najskôr Joseph Tanner a Heidemarie Stefanyshyn-Piperová stratili pri celodennej práci tri drobné súčiastky, potom Danielovi Burbankovi a Stevenovi MacLeanovi odplávali skrutky a tesnenie. "Nevidel som ich odplávať," sťažoval sa MacLean. Bol v tom však nevinne, pretože podobné drobné nehody sa pri výstupoch do kozmu stávajú takmer vždy.
Minulú nedeľu si posádka Atlantisu na ISS zbalila kufre. Raketoplán ešte raz obkrúžil svoj dočasný príbytok, aby kamery mohli urobiť snímky dokumentujúce jeho nový tvar, a vydal sa k Zemi.
Prečo Lockheed?
Ak pôjde všetko podľa plánu, budú raketoplány lietať k ISS do roku 2010. Potom skončia na zaslúženom odpočinku. Američania už majú pripravenú náhradu, kozmickú loď Orión. Bude sa trochu podobať na osvedčené moduly Apollo, iba s tým rozdielom, že namiesto troch sa do nich zmestí šesť ľudí. Podobne ako raketoplány bude Orión voziť náklad na ISS a späť. Nepristane však na zemi, ale znesie sa na pevninu či do oceána na padáku. Prvý raz má vyletieť v roku 2014 a o šesť rokov neskôr dopraviť ľudí na Mesiac.
NASA financuje výrobu dvoch typov, pre pilotované lety a pre automatické. Model pre ľudí má záchranný systém, ktorý v nebezpečenstve umožní opustiť loď. Vylepšením je aj umiestnenie Oriónu na samej špičke nosnej lode. Ak by nastali problémy v palivovej časti, posádka bude lepšie chránená.
Zaujímavé je, že zákazku v odhadovanej hodnote 8 miliárd dolárov dostala firma Lockheed Martin. Tá je síce najväčším dodávateľom NASA, práve ona však neuspela pri vývoji nástupcu reketoplánov X-33. Projekt, ktorý zhltol viac ako miliardu dolárov, ukončili v roku 2001. Pretože Lockheed už raz zlyhal, logicky sa očakávalo, že šancu dostane niekto iný. Čo by na to povedal prostoreký Feynman?
Pri pristávaní raketoplánov sa na zabrzdenie používajú padáky. FOTO - NASA
