Mnohí divadelní profesionáli rozbiehali svoju kariéru práve v amatérskych divadlách. Patria medzi nich napríklad aj režiséri Ľubomír Vajdička či Jozef Bednárik, ktorý viedol slávny amatérsky súbor Z-divadlo v rodnom Zelenči.

"Aj my sme vyrastali z ochotníckeho podhubia, bez neho by nášho divadla nebolo," hovorí šéf Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka, ktorý si pred viac ako štyridsiatimi rokmi zaumienil, že insitné sa stane jeho profesionálnou poetikou. Práve z jeho divadla pochádzala asi najznámejšia amatérska slovenská herečka Katarína Kolníková. "Medzi ochotníkmi som sa naučil počúvať ľudské príbehy, ktoré veľmi ovplyvnili moje písanie aj hranie. Tvorba nášho divadla je dodnes napojená na ľudí, ktorých mám rád."

Ochotníčenie je podľa divadelníka a spisovateľa Karola Horvátha zábavná droga, aj keď občas veľmi vyčerpávajúca. Dáva človeku veľa, lebo sa stretáva s ľuďmi, ktorí sú mu milí, môže sa ukázať, zabaviť ľudí naokolo a tešiť sa, keď mu tlieskajú. No robiť to môže, iba keď má voľno, za čo sa dosť tvrdo platí. "Amatérska scéna však poskytuje veľa slobody. Predovšetkým ma fascinuje, že dakto zlezie z traktora, alebo vylezie spoza výčapného pultu a namiesto toho, aby sa doma povaľoval pred televíziou, ide dačo skúšať do kulturáku či klubovne, a potom s tým vystúpi. Je to čosi veľmi pozitívne, čo komunitu, v ktorej ľudia žijú, zjednocuje na vyššom princípe. Nie proti niečomu, ale za niečo."

V porovnaní s obdobím pred rokom 1989 amatérskych súborov na Slovensku ubudlo. Tie, ktoré fungujú, sú však podľa organizátorov amatérskych súťažných prehliadok aktívne a medzi špičkou nie je úbytok súborov a kvality cítiť.

Dnes amatérske a profesionálne divadlo do veľkej miery rozdeľujú peniaze. Podpora štátu v amatérskej obci funguje minimálne a príspevky zo strany miestnych samospráv závisia od osobných kontaktov.