Amatéri prichádzajú na javisko až po pracovnej šichte. Dana Gudabová sa musí najprv postarať o kuracie brojlery, až potom si môže zahrať. "To sú tie kurence, čo si kupujete na vysmážanie," hovorí. "Predtým som mala na starosti teľce. To bola sranda, keď mi zavolali napríklad z ministerstva, že sa ide hrať, a na druhom konci sa z vrátnice ozvalo ‚prosím, telatnýk'." FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ

Herečka DANA GUDABOVÁ cez deň pracuje v hydinárni a po večeroch hrá divadlo. Dlhoročná členka amatérskeho divadelného súboru DISK z Trnavy-Kopánky hrá v predstavení s Máriou Kráľovičovou, filmovala s Milanom Lasicom a začiatkom októbra vystúpi so svojím súborom v Slovenskom národnom divadle. DISK totiž oslavuje päťdesiate narodeniny.

Amatérska herečka tvrdí, že ľudia, ktorí nikdy nestáli na javisku, si nedokážu predstaviť, aký zážitok je hrať divadlo. A že najväčšou odmenou je, keď si divák a herec osobne zdelia svoje pocity. "Nedávno sme boli v Brne, prišli za mnou dvaja, ponúkli ma štartkou, vraj oni také divadlo ešte nevideli. To človeka strašne poteší."

V súbore hráte už takmer dvadsaťpäť rokov. Aký je to pocit, postaviť sa po práci na divadelné dosky?

"Stretnúť sa na skúške a niečo vymýšľať je veľmi príjemné, inak si to už ani neviem predstaviť."

Objavovali ste svoj herecký talent sama?

"Vždy som rada recitovala, ale mala som smolu, že mama pochádzala z Oravy a okrem toho sme v Trnave bývali na ulici, kde boli presťahovaní ľudia zo zatopenej oravskej dediny Ústie. Keď som aj v škole zaujala a uspela v recitovaní, učiteľka mi hovorila, že nemôžem postúpiť, lebo mám oravský prízvuk. Potom, keď som mala pätnásť rokov, nedovolili mi hereckú školu, vraj s chorou chrbticou to nejde. A neodporučili mi ani poľnohospodársku školu, tam je vraj namáhavá práca, ani ekonomickú, lebo sa tam veľa sedí. Nakoniec vymysleli kombináciu poľnohospodárska - odbor ekonomický, to vraj bude vhodné. Tak som študovala v Holíči. Aj tam som recitovala, vyhrala som v súťaži, ale pre zmenu bol zase problém, že mám trnavský prízvuk."

Ako ste sa nakoniec ocitli v divadle Disk?

"Raz ma zavolala kamarátka, ktorá mala susedov, a tí v tom divadle hrali. Robili práve Čechovovu hru Ivanov, kde bolo treba obsadiť zo tridsať hercov a potrebovali nejaké dámy do spoločnosti. Tak som išla. Režisér mi od začiatku nadával, že mám krátky oravský zobák, že hltám slová a že musím všetko, čo poviem, desaťkrát predlžovať. To boli moje začiatočnícke pokusy. Prvé roky som hrávala všelijaké slúžtičky a malé úlohy, zmenilo sa to, až keď k nám prišiel režisér Blaho Uhlár."

Kým vás neoslovili, ani vám nenapadlo hrať divadlo?

"Vedela som, že v Trnave na Kopánke je divadlo, ale neodvážila som sa tam ísť opýtať, a ani som nepočula, že by sa robil nejaký konkurz. Bola to šťastná náhoda. A potom som začala byť zvedavá, či prekonám sama seba."

Aké je to stáť na javisku pred divákmi?

"To sa ani nedá opísať. Keď sa prvýkrát otvorila opona, kolená sa mi triasli tak, že to bolo vidno určite až do tretieho radu. Mávala som takú trému, že ma museli v zákulisí masírovať, aby som neodpadla. Postupne to prešlo. Tréma zostala, len je postupom času iná, už je to skôr zodpovednosť."

Cez divadlo a súťaže ste spoznávali nových ľudí. Ako na vás pôsobili?

"Mala som pocit, že sú úplne iní, než s akými sa stretávam v práci. Zažila som to hneď s prvou hrou - prišli sme na festival, odohrali sme, mali sme seminár, kde som ja, mladá baba, zrazu počúvala, ako nejaký kritik porovnáva nášho Ivanova s tým, čo videl v moskovskom divadle. Tak som mala hubu otvorenú, medzi akých ľudí som sa to dostala. Postupne som si zvykla - prišli sme na nejaký festival a strávili týždeň s hercami z iných súborov. Dávalo mi to obrovský nadhľad do života."

Nemali ste v zamestnaní kvôli divadlu problémy?

"Keď boli úspechy, niekedy akoby to ľudia z môjho okolia nechápali. Postupom času to začali brať normálne a sú zvedaví, čo im porozprávam. Samozrejme, časy sa zmenili, kedysi sme v práci dostali aj platené voľno, lebo sme reprezentovali mesto, dnes si musím brať dovolenku a ponáhľať sa späť do práce a za rodinou. Mám však takého vedúceho, že ma pustí vždy, keď potrebujem."

Stíhate skúšať, cestovať, chodiť do zamestnania a aj dačo zarobiť?

"Niekedy, napríklad cez prázdniny, je pokoj, až príliš veľký, inokedy sa toho nakopí neúrekom. Sú chvíle, keď treba aj niečo odmietnuť. V každom prípade, ochotnícke divadlo nie je o peniazoch, skôr naopak. Keď sme v roku 2002 dostali úžasnú ponuku ísť hrať na festival do Brazílie, mala som ťažký výber. Bola to moja prvá príležitosť letieť za more. Lenže práve v tom čase nakrúcal svoj film v Rakúsku režisér Michael Haneke. Bola som spolu s dvoma kolegami z divadla už predtým na kastingu. Keď zavolali, že nás vybrali do prvého pásma, vysvitlo, že máme hrať medzi desiatimi najbližšími komparzistami okolo francúzskych hviezd. Ťažko som sa rozhodovala, bolo to pätnásť filmovacích dní a šesťtisíc na deň. Žijem sama s mamou, vravela som si, chalupa je stará, bolo by treba nejaké peniaze. Nakoniec som sa rozhodla pre Brazíliu, ešte som si platila aj letenku, ale neľutujem. A mama vedela od začiatku, že sa tak rozhodnem."

Nečudujú sa ľudia, že vo voľnom čase robíte zadarmo?

"Pýtajú sa: čo z toho máš? A celý život v jednom divadle? To sa nedá v peniazoch vyčísliť, čo mi to prináša. Divadlo pracovalo a pracuje s rôznymi ľuďmi, autormi, režisérmi, výtvarníkmi, striedajú sa mladší herci, spolupráca je stále iná. A čo sa týka mňa, chodím teraz častejšie do Bratislavy, lebo som dostala ponuku hrať v divadle Skrat, to sú noví ľudia, nové skúsenosti. A nedávno som mala možnosť hrať aj v predstavení s Máriou Kráľovičovou, dokonca som prežila jeden deň filmovania s Milanom Lasicom."

Aké to bolo?

"No úžasné. Zrazu mi len zavolala nejaká produkčná, že vysokoškoláci robia bakalársky film v zložení Milan Lasica, Marta Vančurová z Prahy, Zuza Fialová, Zuzana Kanócz, a ja že mám ísť za upratovačku. Videla ma hrať pred troma rokmi v hre o Bulgakovovi, vraj si ma už tam vytipovala. Tak sme sa s pánom Lasicom stretli na pľaci. V prvom momente nasadil takú vážnu tvár, že som sa hneď pri prvej klapke príšerne zabrblala. To ma našponovalo, takže keď prišla druhá klapka, vyletela som a zahrala, ako sa patrilo, a on kuká - vraj dobré, dobré! Režisérka mi hovorí: Dani, preboha, to tak nemôžeš kričať na pána Lasicu, a ja hovorím, čo nemóžem, čo nemóžem, pozrite, ako na mňa pozerá, ja sa ho normálne bojím! Vtedy som cítila, že maska padla, a už sa na mňa kukal ako na normálnu ženu."

A čo Mária Kráľovičová, necítili ste profesionálny odstup?

"Veru nie, a má v sebe toľko energie, že by mohla rozdávať. Naše predstavenie sme hrali v podzemí Slovenského národného divadla, ona sa presťahovala zo šatne národnej umelkyne k nám, aby sme mohli byť spolu. Veľa sme sa bavili na všelijaké témy. Raz prišla za mnou a vraví mi: Počuj Dada, vieš, aký potok tečie cez Čáry, odkiaľ pochádzam? Hovorím: Neviem, Mariena. Kopánka! No vidíte, človek by neveril, koľko majú toho divadelní amatéri a profesionáli spoločného."

FOTO

Dana Gudabová na scéne amatérskeho súboru Disk v Trnave. Najprv pod názvom Divadlo pod kostolom a neskôr Kopánka funguje tento súbor nepretržite päťdesiat rokov. "Na zájazdoch to iskrí ako v každej normálnej rodine, lebo sa už poznáme skrz naskrz, ale na druhej strane, všetci sa do divadla tešíme. Vždy sme ho chceli robiť, aj chceme," hovorí herečka Dana Gudabová. FOTO - IVAN KAZIMÍR