Podobnú traumu zažívajú v posledných rokoch v Kongu tisíce tamojších žien. Sexuálne násilie na ženách patrí v súčasnosti k jednému z najväčších problémov afrického Konga, napísala agentúra Reuters.

"Môj otec nebol doma, je obchodník. Skupina siedmich mužov prišla do nášho domu, mňa aj mamu odviedli do lesa a tam nás znásilňovali," hovorí dievčina, ktorá sa zotavuje v nemocnici pre obete znásilnenia v meste Bukavu na východe krajiny.

V Kongu, kde žije vyše 50 miliónov obyvateľov, sa za posledných sedem rokov zaznamenalo vyše 10 000 prípadov znásilnenia. Nemocnica v Bukavu je jediným zariadením špecializujúcim sa na liečenie obetí týchto násilných činov. A hoci sa lekárom darí odstraňovať fyzické následky znásilnenia, jazvy na dušiach žien sa hoja len ťažko.

"Väšina žien, ktoré prídu do našej nemocnice, sa už nechce vrátiť späť do svojej dediny, lebo sa obávajú, že ich znásilnia znova," hovorí doktor Denis Mukwege Mukengere.

Nemocnica v Bukavu prijme týždenne priemerne desať pacientok. Sú medzi nimi dvojročné dievčatká aj šesťdesiatročné ženy. Väčšinou sú podvyživené, trpia infekciami. Mnohé z nich boli zneužívané dlhý čas celými gangami mužov. Musia podstúpiť náročné, často opakované chirurgické zákroky vagíny, aby mohli aspoň ovládať svoje biologické potreby. K tomu sa neskôr pripája odmietanie zo strany ich okolia, problémy s vedením normálneho sexuálneho života a v mnohých prípadoch aj strata možnosti mať vlastné deti.

Táto situácia je dôsledkom občianskej vojny z rokov 1998 až 2003, keď podľa odhadov prišli o život vyše štyri milióny ľudí. Hoci sa vojnový konflikt skončil pre troma rokmi, krajinou sa stále potulujú ozbrojené bandy, ktoré terorizujú civilné obyvateľstvo a znásilňujú ženy. V mnohých prípadoch však nejde len o samotné znásilnenie. Podľa doktora Mukengera niektoré bandy používajú mimoriadne odporné metódy mučenia žien. Jedna z nich napríklad strieľa svoje obete po znásilnení do pohlavných orgánov.

Šestnásťročné dievča, ktoré z obáv o svoje bezpečie odmietlo prezradiť svoje meno, držali únoscovia v tábore týždeň so zviazanými rukami a nohami. Vždy, keď požiadala o jedlo, alebo potrebovala ísť na WC, zmlátili ju. "Nakoniec sa mi podarilo ujsť, keď mi povolili odísť na záchod. Muž, ktorý ma mal strážiť, so mnou totiž nešiel. Trvalo mi štyri dni, kým som došla do našej dediny," spomína dievča.