Popíjal sediac blízko jej stoličky. Muž spozoroval, že mladá dáma je trochu pri tele a začal ju častovať nepríjemnými poznámkami: "Hej, debu!" Debu je japonské slovo označujúce tučnotu, niečo ako tučniak, prasa. A pokračoval: "To prečo si taká tučná, čo s tým mieniš robiť?" - neprestával oslovovať ženu debu. Tá muža neskôr zažalovala. Bol obvinený z opovrhovania a odsúdený na 29 dní väzenia. O prípade písali mnohé japonské noviny, veď byť za toto odsúdený a odpykávať si 29-dňový trest, je rarita. Ale aj varovanie pre tých japonských mužov, ktorí sú netaktní a hrubí voči ženám.

Keď počuť v Japonsku nevhodné poznámky na adresu druhých, pochádzajú od mužov. Tu, na Slovensku, sa však vyjadrujú s opovrhnutím o mužoch aj ženy. Z istého uhlu pohľadu by sa to dokonca dalo vnímať ako zdravá rovnováha v spoločnosti.

Bez ohľadu na pohlavie, vek a pracovnú pozíciu však musím povedať, že Európania veľmi veľa nadávajú. Vnímam to v každodennom živote. Aj keď pozeráme televíziu. Často počujeme v programoch povestné "pííííp", ktoré nás má ušetriť od vulgarizmu. Mnohé televízne programy sú ovplyvnené Amerikou a zdá sa mi, že aj to pííííp vzniklo práve tam. Ale čo je ešte zaujímavé, zvuk, ktorý má zamaskovať nevhodné slová, sa občas používa aj na zvýšenie zábavnosti programu.

Televízne relácie v Japonsku vypípavanie nepoužívajú často. Ak sa vysiela program zo záznamu, nevhodné slová ešte pred odvysielaním vystrihnú. Ak odznejú neslušné slová v priamom prenose, moderátori ich okamžite s ospravedlnením opravia, pretože inak okamžite zavalia televíziu tisícky pobúrených telefonátov od divákov. V tejto oblasti je to v japonskej televízii oveľa prísnejšie ako na Slovensku. Niektorých zabávačov, ktorí použili v Japonsku na obrazovke nevhodné slová, už stiahli z obrazovky.

Lenže pozor. V Japonsku, na Slovensku alebo v Amerike, všade je neslušné niečo iné. Napríklad také anglické "f...k" a slovenské "do p...., to sú dajme tomu typické neslušné výrazy. Sú však nielen obscénnymi nadávkami, používajú sa dokonca na zdôraznenie niektorých častí vety, a niektorí ľudia si už na ne zvykli ako na podvedomý rečový stereotyp. V japončine takéto niečo neexistuje. Obscénne slová nemajú žiaden iný význam ako svoj pôvodný. Naproti tomu máme množstvo slov, ktorých používanie bolo kedysi v médiách bežné, dnes sú však neprípustné. Vyžiadali si to občianske združenia a sponzori programov, ktorí programy prísne sledujú a prehrešky ostro kritizujú. Televízie ich sťažnosti, pochopiteľne, neberú na ľahkú váhu. Ide o slová, ktoré sú prejavom diskriminácie.

Preto aj v mnohých reprízovaných animovaných filmoch vypadli v súčasnosti niektoré repliky. Dnes sa nesmú používať napríklad slová "kičigai" a "kurutteiru", ktoré znamenajú šibnutý, bláznivý. Kedysi sa v televízii, v rádiu aj v časopisoch objavovali, dnes si to nikto z ľudí pracujúcich v médiách nedovolí. (Mimochodom, debu je pre médiá použiteľné.)

To, že spomínané slová citujem ja vo svojom článku, je možné iba preto, že píšem do slovenských novín. Priznám sa, je to prvýkrát v mojom živote. Keď novinár potrebuje v Japonsku použiť vyššie uvedené slová, musí si pomôcť opisom, ísť na to okľukou. Ľudia, ktorí pracujú v japonských médiách, to vedia. A pri práci im pomáha aj manuál slovník nevhodných slov, ktorý je poriadne hrubý.

Autor: MASAHIKO