FOTO SME - MARIAN JASLOVSKÝ

Spevák a klávesista Marián Čekovský budí pri stretnutí dojem, že ho poznáte odjakživa. Spontánny, temperamentný, zhovorčivý a pozorný. Človek by čakal muzikantského vtipkára, on sa však začne pýtať na znamenie vrátane presného dňa narodenia, pretože je to vraj dôležité.

Ste ezotericky založený?

"V šestnástich som zobral mame auto, havaroval som a tri mesiace som ležal v nemocnici. Prežil som klinickú smrť. Pocítil som takzvané vševedomie. Bol som všetkým a všade a zrazu som vedel, ako to všetko na svete funguje. Takže odvtedy sa takýmito vecami musím zaoberať. Mám ich uložené v hlave. Všetko musí mať pointu."

Sú hraničné zážitky dôležité?

"Nedávno som skočil z lietadla, z výšky troch kilometrov. Každý muzikant by si to mal skúsiť, aby vedel, o čo sa bojí a čoho sa bojí. Skákali sme v tandeme, inštruktor ma pripol o seba. Pýtal som sa ho, čo to má za háčiky. Vraj mi to povie až dolu. Dolu mi povedal, že sú to poistky, keby bolo zle, tak ma odopne, aby sa zachránil aspoň on. Tak to musí byť. Leteli sme minútu voľným pádom. Je to naozaj veľká rýchlosť. Ten pocit, keď sa potom padák otvoril, bol neuveriteľný, aj keď to veľmi bolestivo trhlo celým telom. Odvtedy sa mi zdá, že hrám inak."

Keď ste nedávno hrali s vašou skupinou ako predkapela Simply Red, váš najväčší hit - Myslím, že môže byť - ste na záver len naznačili. To je dosť odvážne - nezahrať skladbu, ktorou ste sa dostali do povedomia. Prečo ste to urobili?

"Tá skladba nie je moja, napísal ju Ivan Tásler. Nechcel som prezentovať IMT Smile na svojom vlastnom vystúpení. Chcel som hrať len vlastné skladby."

Ale napriek tomu bola tá pesnička pre vás dosť dôležitá, nie?

"Bola na odpise. Skúšali ju naspievať všetci z kapely a nič. Mne sa to nejako podarilo. Ľudia hovoria, že som jej dal dušu."

Báli ste sa ako predskokan Simply Red?

"Teraz už môžem povedať, že som sa bál veľmi. Ale udržiaval som si pokojnú myseľ pred hraním aj počas hrania a všetkým som sa snažil vštepiť myšlienku, že ideme robiť to, čo nás baví. Lebo keď je niekto vystresovaný, hneď to vidieť. Hudba má byť v rovnováhe, nie sú to žiadne preteky."

Ako hosť na koncerte Simply Red s vami vystúpil zaujímavý rómsky spevák. Kto to je?

"Šani Sási, bývalý dvojnásobný majster sveta v kulturistike. Spieva odmalička, len pre zábavu. Myslím si, že je mojou povinnosťou vyťahovať ľudí. Rád pomáham tým, čo začínajú. Som šťastný, ak to môžem posunúť spolu s nimi. Je to, ako keď niekto tlačí auto. Pridáš sa k nemu a už ste dvaja a motor zrazu chytí."

Robili ste aj pre Braňa Mojseja. Vytiahli ste aj jeho?

"Poznal som ho, ešte kým nebol taký, aký je dnes. Bol som len prostriedkom na to, aby sa stal tým, kým sa chcel stať."

Hudba v DNA

Spievate, ako keby ste to robili od detstva - ako Stevie Wonder. A pritom ste boli predtým známy ako klávesista. Ako ste začali spievať?

"Moja mama je speváčka a odmalička ma k tomu viedla. Spievala všetky možné ľudovky, hrala na akordeóne a dostala sa do kapely Nikiho Jevremoviča, ktorý bol v Juhoslávii slávny asi ako Karel Gott u nás. Päť rokov spievala u neho v orchestri, pochodila celý svet. Myslím si, že spev je to, kam by mal dospieť každý muzikant."

Váš otec bol tiež hudobník. Ovplyvnil vás?

"Bol jedným zo zakladateľov skupiny Traditional a Revival Band, ktorá neskôr sprevádzala Petra Lipu. Po skončení školy sa odsťahoval na východ, založil si rodinu, chodil hrávať do zahraničia, a to ho stálo život. Tragicky zahynul pri požiari lode, ktorá sa volala Bolero. Mal som iba šesť rokov. Odmalička som vyrastal s tým, že nemám otca. Je skvelé, že ma s mamou viedli k hudbe. A keďže moja sestra bola tiež takto strelená, dosť sme sa o hudbe rozprávali, aj hádali."

Vaša staršia sestra Ľubica je uznávaná skladateľka vážnej hudby. Radíte sa?

"Pre mňa bolo hlavne veľkým potešením, že jej skladba mohla otvoriť tohtoročnú Pražskú hudobnú jar. Myslím si, že náš nebohý otec sa veľmi teší. Sestra je jasný príklad toho, že sny sa plnia iba vtedy, keď im veríme. Ľubica je jediný človek na tomto svete, od ktorého si dám poradiť tak, že len ticho sedím a počúvam. Ona je neuveriteľná, sedí so svojím malým synom na rukách, pritom telefonuje a ešte mi ukazuje, čo napísala. Všetko stíha. Skladať, chodiť po svete aj variť."

Inšpirácie zhora

Zaoberáte sa aj vážnou hudbou?

"Áno, teraz cvičím na klavíri klasické postupy, samo ma to tam ťahá. Niekedy zahrám niečo, o čom neviem, že by som to chcel. A pritom mávam kontrolu nad tým, čo hrám. To je tiež veľká spiritualita. Niekedy sme iba médiom."

Keď hovoríte o duchovne, neláka vás hrať v kostole na veľkom organe?

"Ale ja som na ňom hrával, keď som pred konzervatóriom chodil na cirkevné gymnázium. Išiel som do kostola vždy po škole a bol som tam až do omše. Nedávno som stretol mladého muža, ktorý mi povedal, že je novým organistom v tom kostole. Chodil ma počúvať, keď som cvičil, a tak sa mu to páčilo, že sa tiež dal na organ. Kostolný organ je úžasný nástroj, žiadna elektronická napodobenina sa mu nevyrovná. Je to obrovský priestor, ktorý sa dá naplniť len niečím, čo má zmysel."

Kde sú podľa vás hranice hudby?

"Pri niektorých experimentoch má človek pocit, že by sa k tomu už zišli vysvetlivky. Ja rád robím hudbu bez vysvetliviek. Mladí sú často takí psychedelickí, že im nikto nerozumie."

Bežec v projektoch

Ľudia z brandže hovoria, že by ste už konečne mali urobiť svoj vlastný album, nech tu už po vás niečo hmatateľné zostane. Vraj ste príliš rozlietaný v projektoch.

"Niekedy nemám na seba chuť. Radšej idem hrať s niekým džez, alebo cvičím na bicích. Teraz sa mi zapáčili bubny, hrám na nich dve hodiny denne. Cítim to ako nevyhnutnosť. Album pripravujem už niekoľko rokov a vôbec neľutujem, že som ho ešte nevydal. Prečo by sa mali veci robiť povrchne? Ak má byť hit povrchná vec, tak nechcem zložiť ani jeden. Je však pravda, že s jedným vydavateľstvom mám dohodnuté, že mi tú moju platňu vydajú. Najprv budú skladby uverejnené na internete a potom vyjde limitovaná verzia asi sedemsto kusov. Bude mať papierový obal s raritnými fotkami. Ak si môj album niekto napáli, tak nech mu slúži, budem však rád, keď si ho ľudia kúpia s tým, že ho chcú mať."

Nebojíte sa, že sa pri toľkých aktivitách rozmeníte na drobné?

"Keby som po sebe nechal jedinú naozajstnú pesničku, bol by som šťastný. Keď si uvedomím, aký veľký je vesmír, myslím si, že jedna pesnička naozaj stačí."

Ste spoluzakladateľom skupiny No Name a nahrávali ste aj ich prvý album. Ako si na naň spomínate?

"Z mnohých strán som počul, že tá platňa bola ich najlepšia. Vtedy to bol rock pre dospelých, v angličtine to má aj značku AOR - adult oriented rock."

Ako hodnotíte ich súčasnú tvorbu - myslím tým hlavne texty?

"Každý má právo na omyly. Ja som odišiel zo skupiny, lebo som sa nestotožnil s cestou, ktorou sa vydali. V šoubiznise je dôležitá tolerancia. Igor Timko určite veľa vecí pochopí, pretože sa nedávno stal otcom."

Skladbu Básnik z prvého albumu No Name prevzal klavirista Richard Rikkon. Ako ste prispeli k nahrávaniu?

"Prišiel som do štúdia, Richard meškal hodinu a pol, tak som to nahral celé sám, aj bubny, basu a všetko, naspieval som to a nechal som mu odkaz, nech si tam dotočí klavír. Myslím si, že to dopadlo dobre."

Umelé sladidlá a drahokamy

V tomto čase ste šéfom koncertnej kapely Dariny Rolincovej. Aké to je?

"Skúšky dopadli veľmi dobre. Je to veľká skupina, so sláčikmi a dychmi. Hrajú v nej aj džezmeni. Páči sa mi, keď sa v kapele nikto príliš nepredvádza, práca je rozdelená."

A mne sa páči, že o komerčných projektoch hovoríte s rovnakým zanietením ako o nekomerčných.

"Niektoré projekty mi dajú peniaze, iné pocit. Ale všetko ma musí baviť."

Čo by mala ľuďom dávať hudba?

"Mali by im naskakovať zimomriavky a mali by mať naozajstné pocity. Dnes sa v hudbe používa veľa umelých sladidiel. Drahokamy sa však hľadajú v prírode, nevyrábajú sa v chemickom laboratóriu. A ja drahokamy hľadám rád. Preto aj meškám s platňou, lebo vždy nájdem nejakého človeka, ktorého tam chcem mať ako hosťa. Aby vznikla nová farba dúhy. Rád skladám farbičky."

Máte už dve deti. Aký ste otec?

"Z dcérok mám veľkú radosť. Keď otec zomrel, bol som ešte malý a mama bola často preč, chodila hrávať. Tak sa snažím dať deťom to, čoho som sám cítil málo.

Podľa mňa je rodina najdôležitejšia bunka. Deti mi dávajú energiu. Aj v televízii robím reláciu Táraninky, kde sa pýtam detí na rôzne veci. Sú to takí vševedkovia. Tá relácia je moje veľké hobby."

Herectvo a východniari

Vyštudovali ste aj herectvo, čo vďaka vašim muzikantským aktivitám vie len málokto. Mali ste však hrať hlavnú úlohu vo filme Muzika podľa novely Petra Pišťanka. V akom je to stave?

"Mal som scenár, všetko bolo pripravené, bol som aj na troch skúškach, ale potom som dostal správu, že to padlo, ani neviem prečo. Myslím si, že celý film išiel do stratena. Neviem, čo sa deje."

Ste sklamaný?

"Vôbec nie, uvoľnil sa mi priestor na hudbu. Ten film nebol pre mňa prioritou. Som rád, že som mohol byť pri režisérovi Jurajovi Nvotovi a vidieť, ako pracuje. A spoznal som ďalších skvelých ľudí. Môj herecký čas ešte príde."

Čím to je, že na východe je taká silná hudobná scéna?

"Východniari sú menej komplikovaní ako Bratislavčania a doťahujú veci do konca. Bratislavčania majú na všetko čas. Pre mňa je však dôležitejšie hovoriť, že sme zo Slovenska."

O hudobníkoch sa hovorí, že sú klebetní a ohovárajú. Je to tak?

"Podľa mňa sa naozajstný muzikant pozná podľa toho, že nie je negativistický a je schopný pripojiť sa k veciam. Aj keď slovenský šoubiznis je plný negátorov."

Čo podľa vás chýba slovenskej hudbe?

"Nadhľad a optimizmus. Chýba tu veselá hudba."

FOTO SME - AUTOR