podniky, ktoré sa na Slovensku sprivatizovali od roku 1991 až do jesene roku 2000, bol približne 55 miliárd korún. Za predaj 49 percent SPP môže štát získať približne trojnásobok. Mária Machová verí, že sa transakcia stihne do októbra a je presvedčená, že celý proces privatizácie bude transparentný. Vraj by bola najradšej, keby otváranie obálok a hodnotenie ponúk vysielala naživo televízia. Priamy prenos a maximálnu pozornosť verejnosti si však zaslúži nielen posledný akt predaja, ale aj všetko, čo sa bude diať pred ním i po ňom.Do marca 1997 nebol štátny podnik, ktorý má na Slovensku monopol na nákup, tranzit a distribúciu plynu, ani trochu nápadný. Dovtedy ho totiž viedol profesionálny manažment a viedol ho dobre. Keď generálneho riaditeľa SPP Arpáda Demka vystriedal vo funkcii politický nominant predsedu HZDS, nechal si urobiť audit podniku. Ján Ducký bol jeho výsledkami milo prekvapený: „Účtovná evidencia a i celá ekonomika v podniku sú na bezvadnej úrovni, bodaj by to tak bolo v hociktorej súkromnej firme.“ Po kontrole, ktorá prišla po roku a pol jeho pôsobenia na poste generálneho riaditeľa, sa to už povedať nedalo.
Nielen oprávky, ale aj zisk
Ján Ducký riadil obrovskú štátnu firmu kriminálnym spôsobom. Pod jeho vedením podnik „investoval“ miliardové sumy na nákup akcií iných podnikov, ktoré mali podľa neho priniesť „prospech nielen SPP, ale aj celému štátu a jeho občanom“. Dopadlo to tak, že v roku 1999 muselo nové vedenie na Duckého „investície“ vytvoriť opravné položky vo výške 4,9 miliardy korún. Nehovoriac o zmenkách, ktoré podpísal bez toho, aby boli vedené v účtovníctve podniku. Mečiarov politický nominant teda spôsobil SPP škody, z ktorých by sa iný podnik už nespamätal. Po ňom nastúpilo vedenie, ktoré takisto vzišlo z politických nominácií.
SDK a predovšetkým jej predseda sa zasadili, aby novým generálnym riaditeľom bol niekdajší Dzurindov kolega z M.E.S.A. 10 Pavol Kinčeš. SDĽ nominovala jeho štatutárneho zástupcu Jána Kaspera a zásluhy o SOP dosadili Ladislava Krajňáka na post predsedu dozornej rady podniku. Noví ľudia mali šťastie, lebo sa ujali vedenia v dobrých časoch – nákupná cena plynu klesla na historické minimum, takže podnik dokázal vyprodukovať nielen zdroje na oprávky po Duckom, ale aj vysoký zisk. To bol zrejme hlavný dôvod, pre ktorý koaliční politici o privatizácii SPP iba hovorili.
Poslanci vládnej väčšiny zrušili zákon o strategických podnikoch a zákaze ich privatizácie v septembri 1999. Po troch mesiacoch minister Harach oznámil, že SPP sa do pol roka transformuje na akciovú spoločnosť a v septembri 2000 dostane strategického investora. Lenže potom celý proces na dlhé mesiace zamrzol. Cena, za akú SPP plyn nakupoval, bola ešte stále nízka a podnik mal z toho stále značný profit. V apríli 2000 Pavol Kinčeš novinárom povedal, že transformácia SPP na akciovú spoločnosť sa odkladá na prvý štvrťrok 2001. Keď sa ho spýtali, prečo ten neskorý termín, vysvetlil im, že to súvisí s finančnou situáciou štátu a potrebou odvodov zo zisku SPP. Iným slovami, vláda nechcela prísť o svoju štátnu nosnicu…
Lenže v polovici roku 2000 nákupná cena plynu prudko stúpla a zisk podniku rapídne klesol. No odvody, ktoré sa od SPP žiadali, boli čoraz vyššie. Minulý rok musel podnik okrem dane z príjmu štátu mimoriadne odviesť 3,3 miliardy korún, čím sa dostal do straty. Na rok 2001 je mimoriadny odvod stanovený na rovných päť miliárd a strata SPP sa prehĺbi na 2,5 miliardy. Tento vývoj mal závažný následok – od jesene minulého roku vláda pripravuje privatizáciu SPP už naozaj a vážne. Otázka znie, či už nie je neskoro. Ani nie tak pre podnik ako skôr pre vládu i pre krajinu.
Najväčšia v strednej Európe
To, čo mohla vláda vypísať už na jeseň roku 1999, sa stalo skutočnosťou až o rok neskôr. Až v októbri 2000 vyšli inzeráty v The Economist a Financial Times, ktorými sa začal tender na privatizačného poradcu. Preto sa to, čo sa malo stať v prvých mesiacoch roku 2000, udialo až v tomto roku.
Minister Harach vo februári podpísal zmluvu so spoločnosťou Credit Suisse First Boston o poradenstve pri privatizácii SPP. Kabinet sa po opakovaných odkladoch minulý týždeň dohodol na zriadení Úradu na reguláciu sieťových odvetví, ktorý od vlády prevezme právomoc regulovať ceny plynu pre odberateľov SPP. Minulý týždeň napokon vznikli aj predpoklady, aby sa štátny podnik transformoval na akciovú spoločnosť. Dnes privatizačný projekt SPP posúdi a podľa všetkého aj schváli porada ekonomických ministrov. Tým sa splnili nevyhnutné podmienky privatizácie. Strata jedného roku však nezostane bez následkov. Okolnosť, že sa neudeje v optimálnom čase, zrejme spôsobí, že ani jej účinok nebude optimálny.
Predaj 49 percent akcií SPP je podľa analytikov najväčšou privatizačnou transakciou nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Finančná spoločnosť Price Waterhouse Coopers už pred rokmi ohodnotila trhovú hodnotu podniku na 147 až 343 miliárd korún. Výnos za menej ako polovičnú časť SPP sa odhaduje asi na 150 miliárd korún. Napriek tomu záujemcov o privatizáciu netreba špeciálne hľadať, lebo sa už dlho sami hlásia.
O vstup do SPP prejavilo záujem nemecko-francúzsko-talianske konzorcium, ktoré vytvorili firmy Ruhrgas, Gaz de France a Snam. Prihlásil sa aj nemecký koncern Wintershall Gas a španielska Union Fenosa. Podľa reportéra týždenníka Trend Karla Hirnera návšteva bývalého ministra energetiky USA Billa Richardsona v Bratislave naznačila, „že ani Američania či Kanaďania sa nebudú len prizerať“. Preto minister Richardson zdôrazňoval, že Washington bude zaujímať najmä transparentnosť a objektívnosť privatizačného procesu. Ratingová agentúra Fitch IBCA pred niekoľkými dňami zverejnila analýzu, podľa ktorej môže Slovensko dostať za 49 percent akcií SPP dve až štyri miliardy dolárov. Čo je rozpätie od sto do dvesto miliárd korún. Ak tie peniaze Slovenská republika naozaj dostane, je veľmi neisté, či ich ešte stihne aj racionálne použiť.
Peniaze na reformy?
Podľa optimistických predpokladov by sa celá transakcia mala dokončiť v októbri 2001. Lenže aj vládny odborník Ondrej Studenec z ministerstva hospodárstva o tomto termíne pochybuje: „Podľa skúseností, ktoré zatiaľ mám s oveľa menšími energetickými podnikmi, si nemyslím, že tento proces sa skončí skôr ako v decembri tohto roka… Radšej však pozdržať celý proces a privatizovať niekedy vo februári, ako to predať zle.“ Problém spočíva v tom, že čas, keď príde vláda k peniazom, môže rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť, na čo ich použije.
Je zrejmé, že FNM potrebuje miliardy, aby vyplatil dlhopisy. Časť peňazí sa môže použiť na splatenie dlhov Slovenska voči zahraničiu. Mnohí politici a publicisti ešte stále predpokladajú, že predaj polovice SPP umožní rozbehnúť nevyhnutné reformy – sociálneho a dôchodkového systému, zdravotnú i školskú reformu. Ich náklady naozaj nie sú malé. Iba dôchodková reforma si vyžiada okolo 50 miliárd korún. Ak na jej financovanie nebude mať vláda peniaze po privatizácii časti SPP, nebude ich mať už nikdy. Môže sa však začať dôchodková reforma v decembri 2001 či vo februári 2002, keď síce budú peniaze, ale keď do volieb zostane už len pár mesiacov? Je pripravený vládny projekt životne nevyhnutných reforiem, ktorý sa spustí v deň, keď na účet v banke nabehnú prostriedky za predaj SPP? Zatiaľ o ňom nie je nič známe.
Jediný, kto vážne počíta s možnosťou, že peniaze budú a treba ich využiť na dôležitú reformu, je riaditeľ Sociálnej poisťovne Miroslav Knitl. Preto ohlásil, že ustanovizeň, ktorú vedie, do septembra vypracuje paragrafové znenie zákona o sociálnom poistení, lebo má obavu, že financie z privatizácie SPP sa použijú inde a inak. „Aj keby nikto nebol schopný zákon predložiť, Sociálna poisťovňa určite áno,“ hovorí riaditeľ Knitl, ale jeho hlas znie osamotene.
Dzurindova vláda sa minulý týždeň vo vyhlásení o hospodárskej politike zaviazala, že bude pokračovať v reformách aj v druhej polovici volebného obdobia a že uskutoční aj štrukturálnu reformu v zdravotníctve. Redaktor Michal Nalevanko však postrehol, že medzi krokmi, ktoré prisľúbila, nie je záväzok, že zavedie aj vyššiu finančnú spoluúčasť pacientov. Lenže bez nej reforma nie je a nemôže byť reformou. „Bez takého kroku nie je možné výrazne zmeniť nerovnováhu medzi príjmami a zdrojmi v zdravotníctve,“ tvrdí analytik Pavol Ondriska a viac než desaťročný vývoj v tejto oblasti mu dáva za pravdu.
Inými slovami to, že Dzurindova vláda dostane peniaze z privatizácie až v roku 2002, môže spôsobiť, že ich použije iba na akútne a neodkladné výdavky a na sanáciu jestvujúceho režimu v krízových oblastiach a sférach verejného života, a nie na ich reformu. Z toho vyplýva aj otázka, či riziko nereformného, ale sanačného použitia prostriedkov z predaja časti SPP nie je argumentom v prospech odloženia privatizácie plynárenského podniku do ďalšieho funkčného obdobia. Robert Fico, politici HZDS, SNS a možno aj niektorí ďalší túto požiadavku určite nastolia. Aká je však pravdepodobnosť, že ďalšia vláda, ktorá vzíde z volieb, bude zodpovednejšia a reformnejšia ako tá dnešná? Súdiac podľa momentálnych preferencií, ide o pravdepodobnosť, ktorá je menšia ako malá.
Niektorí ekonómovia zastávajú názor, že účelom privatizácie nie je získavanie príjmov pre štát, ale zefektívnenie práce podnikov, odpolitizovanie manažmentov a sprehľadnenie finančných tokov. Z ich hľadiska je zrejmé, že ak predaj polovice SPP nepomôže krajine, určite pomôže aspoň SPP. Keby išlo o iný podnik, už aj to by bolo dostatočné. Lenže SPP je príliš veľký, aby jeho privatizácia mala zmysel iba pre podnik samotný. Keďže je neopakovateľná, musí mať zmysel aj pre krajinu.
Francúzsky premiér Aristid Briand už takmer pred storočím svojmu britskému kolegovi povedal, že vojna je príliš vážna vec nato, aby bola ponechaná na starosť vojakom. Aj správa vecí verejných je príliš vážnou vecou, aby bola ponechaná iba na starosť politikom. Ani rozhodnutie o použití peňazí z predaja SPP nesmie zostať iba na nich. Ak zostane, potom sa občania štátu môžu ešte dlho sťažovať, že v ňom základné veci nefungujú.
MARIÁN LEŠKO
