Dieťa (L’Enfant) • Francúzsko/Belgicko 2005 • 95 min • Scenár a réžia: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne • Kamera: Alain Marcoen • Hrajú: Jérémie Renier, Déborah Francois, Jérémie Segard • Premiéra v SR: 14. septembra
Dovzdelávať sa v kinematografii - to znie príšerne. Lenže nie je to taká otrava, ako šprtať zákony fyziky na strednej škole. Treba dodať, že to neznamená len sledovať snímky z predchádzajúcich dekád. „Vďaka“ distribučným spoločnostiam je u nás akútne dovzdelávať sa v súčasnej kinematografii. Filmový Projekt 100 myslí aj na to.
Napríklad belgickí súrodenci Jean-Pierre a Luc Dardennovci. Sú pojmom, no na Slovensku sa po nich distribútori netrhajú. Ich Rosetta je pritom novodobá Muška Roberta Bressona, Syn sa tu objavil pred dvoma rokmi na Febiofeste. Teraz Projekt 100 prináša Dieťa.
Rosetta by sa pokojne mohla volať Dcéra, a tým je zrejmá téma, ktorá belgických bratov priťahuje. K tomu si predstavte vinu a odpustenie zovreté v dlhých záberoch a už viete, či máte na Dieťa chuť.
Vydržať v kine bez klipovitého myslenia, animovaných zvieratiek, rýchlych áut či schematických dialógov nie je vždy jednoduché. Lenže Dardennovci patria k ojedinelým zjavom, keď si z festivalu v Cannes odniesli Zlatú palmu už dvakrát - za film Rosetta aj za Dieťa. Za Syna sa im v Cannes ušla „len“ cena ekumenickej poroty.
Film Dieťa zobrazuje milencov Soniu a Bruna, ktorým sa narodí chlapec. Nad menom ani ďalšími detailami, ktoré nový život prináša, príliš nedumajú. Nazvú ho Jimmy a život pokračuje po starom. Rovnako nezodpovedne, nezrelo, hravo, zamilovane. Heslo Bruna znie „práca je len pre blbcov“. Drobné trápne krádeže zamieňa za obchod s deťmi. Teda, s jediným dieťaťom, s vlastným.
Ak by sme hovorili o akčnom filme, bol by to detail, ak o komédii, bolo by to rozkošné, ale Dieťa je dráma a zúfalé pokusy prežiť majú tragické následky.
Filmy súrodencov Dardennovcov nemajú prekomplikované zápletky, život postáv je zhrdzavený ako oceliarske fabriky vo Valónsku. Tam režiséri vyrastali a prizerali sa, ako sa deti túlali bezcieľne po uliciach. V ich filmoch občas chýba hudba, kamera z ruky civilné postavy nesníma, ale naháňa ako dotieravý osud.
Postavy pochádzajú z tej najspodnejšiej vrstvy. Nie sú vznešené, ale plné hnevu. Konštatovanie, že život je nespravodlivý, nie je nič objavné. Lenže postavy Dardennovcov akoby nič iné nepoznali, a keď príde niečo iné, ťažko to rozpoznajú. Nosia gumáky, čľapotajú sa vo vode, skackajú unudene v mlákach. Keď nevládzu bojovať so životom, utekajú, keď nevládzu utekať, padajú do špinavej rieky ako do očistného kúpeľa.
To, čo lomcuje režisérskym tandemom, sú otázky morálky, postavy dovedú za ručičky k tomu, aby aj nimi zatriasli. Mimochodom, Luc Dardenne namiesto filmárčiny študoval filozofiu.
Netvrdíme, že topiť sa je príjemné. Ale je to úžasná cesta za vysnívanou katarziou.
