nedosiahla lesk Ríma, jeho silu a schopnosti. Západná časť čelila obrovskému náporu, najmä Hunov na čele s Atillom, nad ktorým ešte na Katalaunských poliach zvíťazila, ranu do srdca však dokonali Vandali a Germáni. Odoaker, príslušník cisárovej osobnej stráže, zbavil posledného císára Romula Augusta, ktorý bol ešte dieťaťom, moci v roku 476 nášho letopočtu. Historici sa napokon zhodli, že táto udalosť bola koncom ríše, koncom antiky a koncom staroveku. Bolo to pred 1530 rokmi.

Diskusia, ako sa mohla veľká a silná ríša rozpadnúť, sa viedla a vedie dodnes. Všetci začínajú porážkou od Gótov pri Hadrianopoli v roku 378, je však pravdepodobné, že jedna bitka neznamenala začiatok konca. „Ak osud jednotlivej bitky priviedol štát k úpadku, tak tu iste bola príčina, ktorá spôsobila, že tento štát musel po jednej prehratej bitke zahynúť,“ hovorí Montesquieu. Tých príčin bolo určite niekoľko, ide o celý rad súvislostí, ktoré ani nie je možné všetky uchopiť.

Isté je, že obrovská ríša sa zrútila, ale osudy jednotlivcov nie sú úplne závislé od chodu štátu. Niektoré časti ani nepostrehli, že Rím už nie je hlavou ríše. Dokonca aj dane sa vyberali ako predtým, len išli do iných vreciek. Vojaci mali nových veliteľov a život išiel ďalej. Niekde vznikli nové štátiky, niekde násilie a rabovačky prebehli s celou svojou ukrutnosťou, ale to sa stávalo aj predtým.

Skutočne však zanikla idea antického sveta o hrdom samostatnom človeku, rímskom občanovi, ktorý musel v ďalekej cudzine sám a rýchlo rozhodnúť v mene celku, ktorého bol súčasťou. Zanikla občianska spoločnosť, vznikla spoločnosť nesamostatného stredovekého človeka. Spútaného príkazmi a zákazmi. Veril v svoju malosť a čakal na rozkazy zhora.

Caesarova osobná túžba po moci, ktorá prispela ku koncu republiky, je možno prvou, ale určite nie jedinou príčinou. Občan odvtedy už nikdy nebol úplne samostatný, ale ríša prežila ešte ďalších päť storočí. Aj bohatstvo východu kazilo Rimanov a odučilo ich tvorivosti. Vedeli si síce užívať, ale zabúdali správne rozhodovať.

Aj pri najdokonalejšej organizácii bolo nesmierne ťažké spravovať taký obrovský kolos. Rím zanikol pre svoju rozpínavosť, ktorá už vlastne nebola potrebná, lebo noví otroci a nové územia sa ukázali ako zlý hospodársky prínos. Oveľa lepší bol znovu sa rodiaci roľník, ktorý mal záujem pracovať aj pre seba.

Ani hriešnosť Ríma, ktorú uvádzajú kresťanskí historici, nie je príčinou jeho krachu. V najväčšom období svojho rozkvetu bol podľa kresťanských kritérií semenišťom neresti, a nemravnosť sa nosila ako prejav moci a úspešnosti. Možno na onom svete sa za to platí, ale ríša na morálku jednotlivcov nedoplácala.

Väčšina historikov hovorí o určitom presne nedefinovanom samovyčerpaní, ktoré racionálna veda ani nevie uchopiť, ani presne definovať. Možno modernejšie simulačné postupy o príčinách povedia viac. Jedno história môže potvrdiť - veľké ríše často zanikajú a veľmi rychlo miznú z mapy sveta.

Poslednou a určite nie nezanedbateľnou ranou boli už spomínané najazdy menej civilizovaných barbarských kmeňov, pre ktoré bol vyspelý Rím zdrojom koristi a bohatstva, o ktorom sa im pred príchodom do Európy ani nesnívalo. Keď vyčerpali svoje zdroje obživy v Ázii, pohli sa na západ a objavili nový svet. Svet netušených možností na rabovanie a obohacovanie sa. Vrhli sa naň ako kobylky, a vyžrali ho až po steblo. Nikto, ani pud sebazáchovy ich neupozornil, že si ničia zdroj obživy. Tak sa do biedy dostali napokon všetci. Nastali stáročia úpadku, hladu a biedy, a všetko sa muselo za cenu veľkých obetí budovať znovu.

Zanikol zaujímavý a tvorivý svet antiky so svojimi akvaduktmi, ktoré barbari vôbec nepoužívali, literatúrou, ktorej nerozumeli. Treba sa poďakovať kláštorom a arabským vedcom, že zachovali aspoň zlomky z toho, čo antika vytvorila, aby tieto skvosty mohla objaviť renesancia a dnešný človek.