V obci Sútor, kde žije 90 percent rómskeho obyvateľstva, si na dom smútku vzali úver. Starosta chce, aby boli rozlúčky so zosnulými v domoch a na dvoroch minulosťou. FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
RIMAVSKÁ SOBOTA - V niektorých menších slovenských obciach dodnes pretrváva zvyk, ktorý v mestách dávno zanikol. Rozlúčka so zosnulým sa koná na dvore domu, kde nebohý žil, až potom telo odvezú na cintorín.
Mestá a obce začali domy smútku hromadne stavať po roku 1976, keď vláda rozhodla, že telá zosnulých sa majú ukladať v domoch smútku. No v chudobnejších regiónoch, napríklad v obciach rimavskosobotského okresu, domy smútku dodnes nemajú a pochovávajú podľa tradičných zvykov.
"Vo všeobecnosti platí, že pri úmrtí treba telo odviezť tam, kde je chladiace zariadenie. Ak obec dom smútku nemá, zväčša je dohodnutá s blízkou obcou, kde ho majú," hovorí riaditeľ Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Rimavskej Sobote Dušan Béreš.
Najmä v obciach s vysokým podielom rómskeho obyvateľstva trvajú na tradíciách predkov: zosnulého by chceli mať doma až do pohrebu. To však nezodpovedá hygienickým normám.
Starostovia sa preto ponáhľajú s výstavbou domu smútku. "Na stavbu domu smútku sme si vzali vyše miliónový úver, dom otvoríme koncom septembra. Mnohí ľudia v našej obci sú ešte zaťažení starými tradíciami a možno sa im hneď nebude pozdávať nová forma rozlúčok. Musíme však spĺňať hygienické štandardy a ľudia si postupne zvyknú," hovorí starosta Sútora Tibor Balogh.
Rozlúčky na dvoroch sa konajú aj vtedy, ak v dedine žijú obyvatelia viacerých vierovyznaní a nemajú svoj vlastný kostol. Zosnulého privezú pred dom tesne pred obradom z najbližšieho domu smútku a hneď po obrade ho odvezú pochovať.
Psychológ Jindřich Cupák tvrdí, že tento spôsob rozlúčky môže dokonca pozostalým pomôcť ľahšie sa vyrovnať so stratou blízkeho človeka.
"To, čo mestskému človeku môže pripadať ako obrovská psychická záťaž, môže byť paradoxne liekom pre dušu. Je to jeden z rituálov, ktorý pomáha prirodzenou cestou vyrovnať sa s ťažkou traumou. Prekonať bolesť pomáha aj to, že ľudia na vidieku žijú často zomknutejšie."
(eta)
Pohrebné obrady
Pohrebné obrady v minulosti v mnohom vychádzali zo staroslovienskych či predkresťanských zvykov. V jednotlivých častiach Slovenska sa však odlišovali. Častým prvkom bolo zastieranie zrkadiel, vetranie perín a otváranie okien, aby duša zosnulého mala kadiaľ vyletieť. Pohreb sa zvyčajne konal na tretí deň na dvore domu, dovtedy bol zosnulý uložený v prednej izbe. (eta)
