Teórie sprisahania vždy lákali veľkú časť verejnosti. Predstava, že sa niekde tajne schádzajú mocní ľudia, ktorí chcú ovládnuť svet, ponúka pre mnohých jednoduché vysvetlenie komplikovaného sveta. Niekedy to však má aj dramatické a tragické súvislosti. Adolf Hitler priznal, že začal nenávidieť Židov potom, keď si prečítal knihu (treba zdôrazniť, že vymyslenú) o ich plánoch na ovládnutie sveta. Viera v teóriu prisahania je v politike vôbec nebezpečná, lebo väčšinou vedie na scestie. V Česku sa však tejto viere darí nadmieru dobre.

Teórie o centrách moci, ktoré majú za cieľ obmedziť demokraciu v Česku, doviedol k dokonalosti Václav Klaus, ktorý už v roku 1996 obvinil médiá, intelektuálov a prezidenta, že sa mu postarali o neúspech vo voľbách. Pritom takmer všetky médiá Klausa pred hlasovaním podporili. S výmyslami o spolčeniach potom opanoval priestor Miloš Zeman, ktorý v roku 1997 ohlásil sprisahanie tajných služieb a v roku 1998 dokonca "odhalil" spoluprácu Američanov, Slovákov, českého prezidenta a niektorých pracovníkov tajných služieb, že chcú pripraviť puč.

Potom sa Klaus a Zeman spojili do opozičnej zmluvy a svoje príbehy o zradcovských centrách rozprávali spolu. Napríklad o protestnej akcii Ďakujeme, odíďte (vyvolali ju bývalí študenti z revolučného roku 1989), ktorá mala byť, ako inak, pučom porovnateľným s rokom 1948. Rovnako tak vykresľovali médiá, ktoré vraj v cudzom žolde útočia na ODS a ČSSD.

Potom bolo chvíľku ticho, ale Stanislav Gross v čase, keď padal z premiérskeho kresla, znovu vykrikoval, že to majú na svedomí temné sily. Ani na chvíľku mu nenapadlo, že by podnikanie so ženou prevádzkujúcou verejný dom, mohlo byť v prípade šéfa vlády naozaj neprijateľné.

Jiří Paroubek by už mohol byť spisovateľom sci-fi. Ublížiť mu chcú totiž úplne všetci: médiá, opozícia, ľudia vo vlastnej strane, prezident, Američania, polícia atď. Jeho správa o pripravovanej škandalizácii jeho osoby je veľmi zlou rozprávkou, ktorú nepochybne napísal niekto, kto ho má veľmi rád. Vraj nemá žiadny prehrešok, vari okrem mileniek. Pravda, kto by odolal?

Prečo politici tak obľubujú takéto skazky? Je to zlý prejav sebaobrany. Umožňujú im totiž nevnímať kritiku, lebo sú za ňou predsa tí zlí zlomyselníci. Tento týždeň som do Lidových novin napísal komentár Neodvolávajte Václava Moravca, kde som okrem iného napísal: "Bezchybný redaktor z neba nespadol, a - ako ukazuje práve príklad Václava Moravca - k zručnosti sa dostane jedine časom a tvrdou prácou. V minulosti už bolo niekoľkokrát vidieť, že ten čas sa v Českej televízii nezískava ľahko. Napríklad Romana Proroka pred rokmi vyhodili z moderovania diskusnej relácie, lebo vedenie televízie o to požiadali spolu Václav Klaus a Miloš Zeman, ktorým sa nepáčilo, ako im kladie otázky. Šéfovia ČT zrazili podpätky a bolo." Môj komentár prevzal server České médiá, kde k nemu pripísal poznámku tajomník prezidenta Ladislav Jakl: "Tabery je chorý nenávisťou ku Klausovi. Preto o ňom bude klamať vždy a všade, aj keby písal napríklad o žabách. Veta o Prorokovi je celá klamlivá, každým slovom."

Chvíľu som si hovoril, že by som mohol skúsiť napísať článok o žabách, ktoré sú slizké len na povrchu, ale radšej zostanem pri politikoch. Tri vety pána Jakla sú pútavé svojou emocionálnosťou. Predstavoval som si, ako mi doktor hovorí: "Vážený pacient, je mi to veľmi ľúto, ale práve som vám na ľavej srdcovej komore našiel prečiarknutý portrét Václava Klausa. Jasná to diagnóza nenávisti ku Klausovi."

Môže vôbec niekto myslieť vážne, že by som nejakého politika nenávidel? Prečo venovať takú silnú emóciu politikovi? Slová pána Jakla sú dôležité, ale v tom, že ukazujú, ako na Hrade vidia svet. Vidia ho ako konflikt dobra so zlom, kde kritici nemôžu svoje pripomienky myslieť vážne a chladne, lebo za ich textom je len nenávisť. Taký život musí byť veľmi smutný, navyše keď vie, že s prorokom to bolo presne tak, ako som napísal.

Nad teóriami sprisahania by sa dalo mávnuť rukou. Je to vlastne vážne, lebo to znamená, že kľúčoví českí politici vnímajú len tých, čo sa im posmievajú. Ostatní sú pre nich, rovnako ako kedysi pre komunistov disidenti, len samozvanci a zapredanci. Potom sa však ťažko posúva ďalej a vedie debata.

Autor: ERIK TABERY