Tí, čo sme ostali.
Ruch, čo ťa zobudil, robia tvoji kolegovia, statočne sa tackajúci po izbe, bojujúci s rovnakými démonmi ako ty (hľadajúci plesnivé ponožky). Prví už dupocú dole drevenými schodmi na raňajky, tak sa vrháš z postele. Kŕč v nohách ťa nadobro preberie a v momente, keď sa nikto nepozerá, si z líca nenápadne utrieš slzu. Prečo si len nezostal na Slovensku, robiť dakde na stavbe?
Oblečieš si termobielizeň, naň dve vrstvy polovlhkej bielizne, na nohy mokré čižmy. Jahodou na šľahačke je vrchná vrstva, montérky čierne od rybacej krvi a čriev a podobne vyzdobená bunda. Vybehneš z dreveného bunkhauzu a chvíľu žmúriš, lebo vonku je vidno ako napoludnie, aj keď ešte nie je ani sedem.
Slnko zapadne asi tak na hodinu. To bude jedna po polnoci, koniec tvojej zmeny. K nohám sa ti pritočí svorka miestnych psov, veľkých ako medvede, ktorých úlohou je plašiť - medvede. Zvláštne, že tie psy akoby sa časom po jednom strácali. Keď vezmeš do úvahy, ako často tu raňajkuješ jedlá z mletého mäsa... A penkejky, miestne lievance, na ktoré si treba naliať galón javorového sirupu. Neveril by si, že slovenský chlieb ti bude tak chýbať. Pri jedle ťa najviac teší to, že aj ostatní roboši v jedálni sú rovnako rozbití ako ty, a nebyť peňazí, už dávno by sa zbalili, ušli a zabudli.
Je sa na čo pozerať, prevláda (východná) Európa - trio temperamentných nosatých Bulhariek (Jekaterina, Petya a Kamelia), ktoré tu už vystriedali niekoľko boyfriendov a práve sa plodne zadívali na teba.
Slabučkí poľskí bratia, ktorí sú už teraz zrelí na resustitáciu, čo potom po 16 hodinách roboty. Hneď vedľa sedí kŕdeľ mĺkvych Moldavcov. Študujú za kňazov, preto nejedia bravčové mäso. Ruská partia úprimných širokých tvárí, ktorej velí ostrá Miša, všade nosiaca kabelku. Stará Juanita z Filipín, ktorá každého ničí svojou neposednosťou, a jej rodák, zvodca Ernesto, podľa ktorého majú Filipíny toľko obyvateľov ako Čína. Statočný dedko "amigo" Isaias z Mexika, ktorý pracoval tak poctivo, že si po troch týždňoch zničil ruky a musel odísť. Veľká Amanda z Colorada tento rok skončila highschool a je tu zjavne omylom. Depresie pravidelne zaháňa objednávanou pizzou. Ostatní Američania sú v pohode, každý je pre nich "buddy" a po troch pivách sú opití na mol, čo ich núti skákať saltá z útesu na pláži.
Podobne ani chlapci Havajci nemajú žiadny problém. Všetkému sa smejú piskľavým smiechom spôsobeným nadmerným fajčením marišky. Najviac sa bavia, keď niečo pokazia. Pri poslednom stole sa dištancujú Rumuni, inak perfektne ovládajúci angličtinu a vždy pripravení na pchanie sa do... - na kariérny postup. Jedna z nich, Sára po krátkom čase počíta v ofice výplaty.
Najneskôr sem dorazila pohroma - trojica drsných báb z Ukrajiny - fúzatá Irina, prsnatá šéfka Jekaterina ("Call me Kejt") a dvojmetrová Oxana. Milujú americký rap a vôbec - všetko americké. Keď vidia hamburger, nadšene výskajú: "Yes, give me five!", ťapkajú si navzájom dlane. Cez každý brejk zmiznú na WC a vracajú sa zmaľované na ružovo-modro. Sprvu sa jednotlivé národnosti od nich separovali, ale ako šiel čas, začali sme sa všetci zbližovať. Naučili sme sa nadávky v každom jazyku, vypočuli si number one hity z tej-ktorej krajiny, a keď niekto odchádzal preč, vo veľkom blýskali digitálne fotoaparáty a vymieňali sa e-mailové kontakty. "Uvidíme sa o rok", sľubujeme si. No jasné, zabudni.
golian.blog.sme.sk
Amanda zápasí s lososom.
Bulharečky, Ukrajinečky a samozrejme Ernesto.
Autor: Erik Golian
