Dnes som si vypočul v rádiu, že depresie z konca dovolenky či prázdnin môžu byť omnoho horšie než januárové a februárové depresie zo zimy. U vás, ako som sa dopočul v jednej vašej televízii, sú poprázdninové depresie ešte prešpikované depresiami z výsledkov volieb. To, čo my tu v Česku máme z volieb, už azda ani depresia nie je, je to skôr neutíchajúci úžas nad nezmerateľnou túžbou vládnuť za každú cenu, a väčšinu voličov (čo si to spôsobili) z toho berie čert. Tí citlivejší však majú depresiu. Nechcem depresiu zľahčovať alebo uberať z jej veľakrát až klinickej sily, ale mám skúsenosť, že aj depresii sa dá do značnej miery čeliť. Možno niekoho naštvem (obzvlášť tých, čo majú svoje depresie dokonca radi), ale musím vám na odľahčenie ponúknuť depresívnu historku z vlastnej rodiny. Bolo to ešte za totality, ale moje dcéra sa napriek mojej kriminálnej minulosti už druhý rok držala na vysokej škole, ktorej politické predmety (ako marx-leninizmus) ju deptali. A tak sa stalo, že raz prišla domov a hneď vo dverách nám oznámila, že si neželá, aby sme s ňou komunikovali, lebo má depresiu. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale požiadal som ju o možnosť položiť jej jedinú otázku, potom že od nás bude mať pokoj. A tak som sa opýtal, čo vlastne tá depresia je, že som na ňu v živote nemal čas. Dcéra mi povedala, že som hlupák a buchla dverami. Potom sa priznala, že bolo po depresii. Aj ja sa musím priznať, že som nedávno tiež mal namále. To preto, že sa Günter Grass priznal, že bol ako chlapec u esesákov, a novinári okamžite vyšťúrali, že GG spolu s Philipom Rothom dostal od českého PEN klubu a za môjho predsedníctva Cenu Karla Čapka nielen za svoje dielo, ale aj za spôsob, ako počas našej normalizácie pomáhali zakázaným a prenasledovaným spisovateľom. Čo znamenalo, že si ma našli na chalupe a že čo ja na to. Aj do vysielania televízie. Povedal som, že ma tá správa dosť šokovala a že sa s tým budem musieť popasovať nielen ja, ale aj český PEN klub. Na druhý deň som si prečítal v novinách, že som do televízie povedal, že Grassovi tú cenu vezmeme a že ma to bolí, pretože sme s GG priatelia. Potom ma každý deň niekoľkokrát volali aj z Nemecka a ja som sa stále s úžasom dozvedal z novín, čo všetko som to povedal. Našťastie si zas začali dávať poriadne do zubov naši politici a ja som prestal byť zaujímavý. ...ale bolo mi z toho všelijako. Nedajte sa! Ani depresii.

Autor: Jiří Stránský