Odvolával sa na náhodu, i keď práve on uctieval viac remeslo a veril, že tak sa dá dopracovať k dokonalým fotografiám. Možnú hru náhody pripomínal aj preto, že rozhodla o jeho osude. Keď v roku 1916 bojoval na talianskom fronte, zasiahli mu pravú ruku črepiny granátu a amputovali mu pravú pažu. Kníhviazačské ambície musel zavesiť na klinec. A tiež rýchle životné tempo.

Dostal do daru fotoaparát a s jednou rukou sa mu začal naplno venovať. Študoval v Prahe u Jaromíra Funkeho, založil Českú fotografickú spoločnosť. Namiesto toho, aby viazal knihy, sa teda prehrabával fotografiami a početnými monografiami, ktoré vychádzali už počas jeho života. Patril medzi tých, čo tragédiu dokážu premeniť na životnú šancu.

Zaradil sa medzi najzbožňovanejších medzivojnových českých fotografov a ohromil aj v zahraničí. Znamenie: progresívne myslenie a vytrvalé hľadanie dokonalosti. Optimálny mix pre fotografa.

O drobných digitáloch sa vtedy nikomu ani nesnívalo a Sudek sa po Prahe a českých kopcoch vláčil s velikánskymi a ťažkými drevenými komorami. Tie rozmerné bedne s dlhonohým statívom, ktoré vzbudzovali v okolí úsmev na tvári, boli jeho neodmysliteľné sprievodkyne a cez ne vnímal svet.

„Každá krajina má svoj presný čas. To je logické. Keď som niekam prišiel, napríklad o maličkú chvíľku neskôr alebo druhý deň v ten istý čas, bolo to vždy niečo úplne iné,“ vysvetľoval Sudek. Teoretičke fotografie Daniele Mrázkovej to vysvetlil takto: „Nič sa nemá unáhľovať, fešandičko. I keď sa zdá, že je niečo nemenné, tak sa to nejako zvrtne a je to zase úplne inak.“

Stretnúť ducha Josefa Sudeka dnes možno na Malej Strane v Prahe v nádvorí domu č. 28 na Újezdě, kde bol jeho ateliér. Tam si trénoval prácu so svetlom, ukladal si do zátiší jabĺčka, mušle, ruže, vázy, flakóny tak, aby s nimi ako citlivý parfumista miešajúci omamný parfum, namiešal správnu kompozíciu so svetlom. Veril, že zátiším sa môže fotograf vypracovať k dokonalosti. Z ateliéru tiež nasnímal cez melancholicky zarosené okno známy cyklus Okno môjho ateliéru.

Z tohto domu sa vždy, keď prerazilo slnko, ponáhľal do sadov na Petřín a počas jesenných podvečerov ku Karlovmu mostu. Dokonca sady na Petříne mu raz tak učarovali, že hneď zabudol na to, že práve bol na ceste prihlásiť sa o úradnícke miesto. Postupne Prahu poznal dobre ako vlastný biorytmus.

Vedel, kedy a kde chmatne správne mäkké svetlo, prudké neobľuboval. To, čo dodnes vníma návštevník jeho výstav alebo čitateľ jeho kníh, je okúzľujúca atmosféra.

Josef Sudek bol tichý, žil sám, nikdy sa neoženil. Vraj nikdy neprišiel na vlastnú vernisáž. Zomrel osemdesiatročný pred tridsiatimi rokmi v Prahe. Návod na život? „Keď ma niekto naštve, tak si ho predstavím v posratej nočnej košeli a hneď je mi lepšie.“