V jeden večer som sa vracala vyľudneným mestom. Prechádzala som cez cestu, keď som videla, že vozičkár má problémy prejsť cez električkové koľaje. Pomoc odmietol so slovami, že to zvládne sám. Ale porozprával mi svoj príbeh.

Keď mal 20, býval s rodičmi. Mal veľkú lásku, chcel s ňou mať deti. Poznali sa odmala. Ale nebola preňho vhodná. Bola totiž Cigánka. Boli pod tlakom: psychickým, rodičovským, spoločenským. Nevedela situáciu zvládnuť. Pustila si plyn. Žiadnu inú si viac nenašiel.

"Potom som pracoval na železnici. Trať Košice - Bratislava v jedálenskom vozni. Dlhé desaťročia. Kým som neprišiel o rodičov a o nohu. Dostal som sa na vozík. Ale mám kopu kamarátov. Veď ma príď pozrieť, v parku máme také malé obydlie. Sme tam viacerí bezdomovci. A kopec detí. Žiadne som v živote nemal, ale ony sú moje. Majú ma rady. A ja mám rád ich. Sú nevinné a plné života. Nie ako tí ufrflaní starci. Deti mám najradšej, dodávajú mi silu. Silu žiť. A v zime? Už som si vybavil domov dôchodcov. "

Neviem, či tento príbeh potrebuje koniec, no náš dialóg sa končil takto: "Máš cigaretu?"

"Nie, nemám, nefajčím...."

Zrazu vytiahol niečo z kapsy: "Naozaj si nedáš?"

Autor: Ivana Kronová