Nedávno viaceré britské médiá i denník SME priniesli niekoľko článkov na tému prisťahovalcov z východnej Európy vo Veľkej Británii. Väčšinou sa zhodujú v tom, že vláda pred vstupom desiatich nových štátov do Európskej únie neodhadla počet možných imigrantov a po dvoch rokoch od pričlenenia východoeurópskych štátov k únii sa celková situácia vymkla z rúk.

Štatistiky hovoria, že za dva roky prišlo do Británie okolo 450-tisíc registrovaných pracovníkov, odhady vravia, že ich je viac ako milión.

Najväčšie zastúpenie má podľa očakávania Poľsko a Slovensko napriek svojej veľkosti (či skôr malosti) tróni na treťom mieste. Niektoré štatistiky boli doplnené o informácie, že pracovníci z východnej Európy majú väčšinou nízke vzdelanie a pracujú v najpodradnejších zamestnaniach.

Zo skúsenosti viem, že v skutočnosti mnohí zamestnávatelia radi zamestnávajú ľudí z východu. Sú vraj často pracovitejší ako Angličania.

A tiež lacnejší. Verím. Veď stavebný robotník z Anglicka živiaci rodinu bude ťažko konkurovať Východoeurópanovi, ktorý sa delí o dvojizbový dom s ďalšími piatimi spolubývajúcimi. Často i výdavky Východoeurópanov zahrnujú iba tie najnutnejšie potreby na prežitie. Ešte som totiž za celé dva roky nestretla Poliaka v telocvični či na plavárni, alebo v reštaurácii na večeri. Zato poľských čašníkov či stavebných robotníkov je všade toľko, že si už ani nepamätám, kedy ma naposledy obsluhoval Angličan.

Nie je zriedkavé, že Východoeurópania žijú v akýchsi uzavretých spoločenstvách či komunitách a ich snaha začleniť sa do širšej spoločnosti je minimálna. Navzájom si pomáhajú, delia sa o výdavky či organizujú súkromné párty ako jeden z mála druhov (lacnej) zábavy. Bezpečie takýchto komunít potláča aj posledné snahy zdokonaliť sa v jazyku a prispôsobiť sa kultúre krajiny, v ktorej žijú.

Môj manžel mnohých Východoeurópanov zamestnáva ako pracovník personálnej agentúry a za ten čas si na nich vytvoril svoj vlastný názor. Napriek tomu, že ja som jednou z nich, nemá o imigrantoch z východnej Európy najlepšiu mienku. Nie zriedkavo ho totiž verbálne napadajú.

Ľudia z našich končín na neho pôsobia ako panovační a arogantní. Dožadujú sa zamestnania a poskytnutie práce agentúrou berú ako samozrejmosť. Nechcú počuť, že to, či dostanú prácu, závisí od toho, či sa uvoľní pracovné miesto na trhu. Nechcú si pripustiť, že často nehovoria poriadne po anglicky alebo nemajú dostatočné referencie. Nájdenie zamestnania považujú za zodpovednosť agentúry a nezriedka vytiahnu i argument diskriminácie, ak im neponúkne prácu ihneď. To, že zamestnanci agentúr majú voči svojim platiacim klientom zodpovednosť sprostredkovať im spoľahlivých a bezúhonných zamestnancov, ich nezaujíma. Až príliš časté "You give me job!" v každom prípade nie je ten najlepší spôsob, ako sa prezentovať a požiadať o sprostredkovanie zamestnania.

Vraj sa správajú, akoby im ten západný svet niečo dlhoval. Nepoznám históriu do podrobností tak, aby som mohla objektívne zhodnotiť, či nám "západniari" naozaj niečo dlhujú. No z vlastnej skúsenosti si dovolím povedať, že v každom prípade dlžíme niečo hlavne sami sebe.

Poznámka: Manžel zamestnáva niekoľko desiatok Východoeurópanov každý deň a spomínané postrehy sú jeho a moje osobné skúsenosti a názory. A opísané skúsenosti sa netýkajú všetkých Východoeurópanov vo Veľkej Británii, ale špecifickej skupiny ľudí, ktorí sem prichádzajú robiť nízkokvalifikovanú prácu a ktorých je po máji 2004 momentálne väčšina.

Autor: Silvia Knowles