FOTO SME – PAVOL MAJER
Šéf VÚB o sebe rozprával vo svojej pracovni bez pobočníkov zodpovedných za vzťahy s verejnosťou. Luxus na Tomasovi Spurnom pripomínali manžetové gombíky a hodinky, ako osobnosť však pôsobí skôr skromným dojmom.
Ťažko jasne odhadnúť, čo si práve myslí, vidno len, že myslí veľmi precízne. Aj sám o sebe hovorí, že je hlboko analytický a emócie do biznisu nenosí. Hovorí, že má dobrú pamäť, že je „hrozne svojrázny“ a pracovitý. Na okolie je veľmi kritický, možno preto niekedy naráža na neporozumenie v širšom publiku. Potrpí si na otvorenosť. „Občas to vytvára problémy, ale také sú rysy ľudí, s ktorými pracujem.“
Byť kuchárom by bolo fajn, ale...
Riaditeľom jednej z najväčších slovenských bánk sa stal vďaka tzv. lovcom lebiek, ktorí hľadajú a presviedčajú vrcholných manažérov, aby vstúpili do služieb najväčších spoločností sveta. Spurneho si našiel taliansky investor. O svojom poste rokoval vyše pol roka.
„Vždy som chcel byť spisovateľom, ale babička hovorila, že sú chudobní ako kostolné myši. Vraj mám byť právnikom alebo bankárom, a tak som začal študovať účtovníctvo a dane,“ hovorí Spurny. Podniky účtovníkov potrebujú, či je hospodárska kríza, alebo nie.
Ako 18-ročný Spurny za komunizmu utiekol do Spojených štátov a začal svoj obor študovať na súkromnej univerzite v New Yorku. Najskôr mohol navštevovať len večerné prednášky, lebo cez deň pracoval. Naplno sa vďaka pôžičkám a štipendiu začal štúdiu venovať až na Kolumbijskej univerzite. „Prospechové štúdium ma potešilo. Bolo to po prvýkrát v živote, keď som mal dobré známky.“
Z československého školstva si priniesol schopnosť pamätať si množstvo podľa neho nie až takých potrebných vecí, ako napríklad narodenie Jana Husa či zoznam diel Františka Palackého. Rešpekt k matematike získal ešte v Česku vďaka profesorke, ktorá mu často dávala z deskriptívy a algebry pätorky. V New Yorku sa naučil to, čo sa v socialistickom školstve nenosilo - pracovať v tíme, ale prejavovať sa ako individualita.
„Amerika je krajina emigrantov. Keď tam človek prišiel z krajiny tyrana Saddáma Husajna alebo ešte horšieho tyrana Leonida Brežneva, Američania o týchto bolestiach v rôznych častiach sveta nemali poňatia.“ Svoj príbeh spísal v esejách. Začal sa v roku 1983 prekročením hranice medzi Juhosláviou a Talianskom. Pomáhal mu pri tom rímskokatolícky kňaz.
Po revolúcii začala poradenská spoločnosť, v ktorej pracoval, zakladať pobočky v strednej a východnej Európe. Keď sa vrátil do rodného regiónu, pocítil absurditu, ktorá sprevádzala jeho transformáciu. Raketový kariérny vzostup, aký dosiahol on a ďalší manažéri zo zámoria, by bol v inom systéme nemožný. Bol však dopyt po ľuďoch, ktorí mali skúsenosti z oboch strán železnej opony. „Myslím, že celá táto generácia príliš rýchlo zostarla, lebo sme dosiahli veci, ktoré v starších demokratických systémoch trvá dosiahnuť podstatne dlhšie.“
Do Európy prišiel v roku 1995. Do konca tisícročia prechádzal medzi Maďarskom, Moskvou, Varšavou či Instanbulom. „Mal som možnosť vidieť do vnútra mnohých inštitúcií.“
Správni ľudia by mali byť otvorení
O VÚB hovorí, že potrebovala hlbokú zmenu. „V akejkoľvek inej situácii, ktorá by bola porovnateľná s tým, čo bolo tu, by som to urobil úplne rovnako. Vymenil by som väčšinu manažmentu.“ Aj keď sa necíti byť kvalifikovaný, aby súdil minulosť, nemyslí si, že pred rokom 2002 mala byť banka na čo hrdá. „Možno je to veľmi kritické, ale je to tak.“
Hneď na začiatku sa obklopil kolegami z Česka, ktorí boli podľa neho kvalifikovaní a mali skúsenosti. Niektorí sú v banke dodnes, Spurny však už presadzuje, aby mala čo najviac manažérov zo Slovenska. Manažmenty, ktoré sa vyvinú zvnútra firmy, majú podľa neho veľkú výhodu, ak sú to otvorení, správni ľudia. Otvorenosť by sa mala preniesť aj na nižšie „podlažia“ v banke. „Keď sa pozriete, ako medzi sebou a s klientmi komunikujeme, badať tu výsledok štvorročnej snahy hovoriť otvorene.“
Viac v rubrike Portréty na www.leaders.sk
Autor: Marianna Onuferová PAVOL REMIAŠ
