Michal Dočekal (1965) je absolvent DAMU. V rokoch 1991 až 1994 bol režisérom Divadelného spolku Kašpar, ďalších šesť rokov pôsobil ako umelecký šéf Divadla Komedie. Od roku 2002 je šéfom Činohry pražského Národného divadla, kde okrem iného režíroval inscenácie Cyrano z Bergeracu, Jako naprostí šílenci, Lakomec, Psychóza ve 4.48, Pronásledování a umučení Dr. Šaldy či Richard III.
FOTO – ČTK
„velká písmena nedělám z lenosti. ne proto, že by to mělo něco znamenat,“ dopísal na záver svojho e–mailu šéf Činohry pražského Národného divadla, ktorý dal tejto forme našej komunikácie prednosť pre svoje pracovné zaťaženie. Odpoveď ukončil váhaním, či odpovedal „uspokojivě“ aspoň na niektoré otázky a podpisom: michal dočekal
MICHAL DOČEKAL možno nepíše veľké písmená ani vo svojich divadelných produkciách, jeho vety však poväčšine niečo znamenajú. Jeho réžiu v Činohre Národného divadla - Shakespearovho Richarda III. so spevákom Richardom Krajčom v hlavnej úlohe - na Slovensku uvidíme už onedlho v rámci festivalu Divadelná Nitra.
Jeden člen rady pri vašom vymenovaní za šéfa Činohry ND povedal, že neprichádzate ako boriteľ, ale staviteľ. Čo ste teda za štyri roky v tejto funkcii zborili a čo postavili?
„Boriť a stavať sú také veľké slová, skoro ako od Březinu. Ak sa však nemám z odpovede vykrútiť, snažím sa budovať súbor. Od svojho nástupu som angažoval trinásť nových členov, medzi inými to boli David Prachař, Saša Rašilov, Petra Špalková alebo najaktuálnejšie Kateřina Holánová. A boriť sa snažím predsudky o národnom divadle ako o mieste akademickej nudy či usadeného tradicionalizmu.“
Ako dnes vníma česká verejnosť Národné divadlo?
„Často mám pocit, že realita nášho divadla je živšia ako zažitá predstava o ňom. K tradícii Národného divadla totiž patria výkony, ktoré mali pre českú kultúru prevratný, novátorský význam. Snažíme sa teda aj o množstvo paralelných projektov, z ktorých najviditeľnejšia je letná scéna Bouda. Tam uvádzame inscenácie, ktoré by v repertoári Národného človek nečakal.“
S akými marketingovými ilúziami ste do takého veľkého divadla vošli?
„Spojenie marketingové ilúzie je čarovné. Dúfam, že ich mám, nielen marketingové. Nevyhnutne ich potrebujem, aby som neprepadol pocitom, že už nič nemá žiadnu cenu.“
Do funkcie ste boli vymenovaný v januári 2001, ale nastúpili ste až v júni 2002. Aké bolo počas tohto obdobia vaše spolužitie s odchádzajúcim šéfom?
„S oboma predošlými šéfmi – Ivanom Rajmontom i Josefom Kovalčukom – som mal viac ako korektné vzťahy. Josef Kovalčuk mi svoju funkciu odovzdal noblesne. Mimochodom – prečo by to malo byť inak?“
Čo sa vám zdá najťažšie na funkcii šéfa v národnej „kapličke“?
„Myslím, že najväčším nepriateľom každého šéfa je on sám. Po niekoľkých sezónach vo funkcii totiž začne chodu a potrebám inštitúcie akože rozumieť a tým jej vyhovovať.“
Aké sú vzťahy medzi jednotlivými súbormi divadla?
„Spolužitie v trojsúborovom divadle je oživená nočná mora, ťaživý sen, z ktorého nie je šanca sa prebudiť. Nad týmto kacírskym vynálezom by malo ministerstvo vysloviť kliatbu. Inak s ostatnými súbormi žijeme v zhode a pracovnej súdržnosti.“
Vaša produkcia hry Pronásledování a umučení Dr. Šaldy, na ktorej participovalo aj SND, bola aj reflexiou predstáv o národnom divadle. Ako ste vnímali negatívnu reakciu časti kritiky na túto produkciu?
„Mám ten text rád, rád som ho inscenoval, úspech to však nebol. Urobil som chybu, ale robiť chyby je nevyhnutné. Dúfam, že som sa z nich veľmi nepoučil.“
Vo vašich produkciách si občas zahrajú aj slovenskí herci. Nemajú v Česku trochu exotický či zas nostalgický status?
„Slovenskí herci, režiséri, skladatelia či výtvarníci pracujú u nás úplne prirodzene. Nie pre nostalgiu, ale pre svoje kvality. Nič exotické na nich nie je.“
Ovplyvnila vás anglická tradícia aj pri inscenovaní Shakespeara, ktorého uvidíme aj na Slovensku?
„Na začiatku 90. rokov som v Londýne pol roka študoval. V tom čase uvádzalo Kráľovské národné divadlo Richarda III. so sirom Ianom McKellenom. Táto skvostná produkcia na mňa urobila veľký dojem. Ovplyvnila ma možno v tom zmysle, že som sa snažil neopisovať.“
Istý recenzent kritizoval údajne nepotrebné aktualizačné narážky.
„Richard III. je veľká a temná báseň o zle. Nechcel som ju nijako mimoriadne haliť do moderného hávu, myslel som však na milióny obetí, ktorým podobné netvory zničili životy, i na tých, čo im pomáhali vyrastať. Asociáciám som sa nechcel brániť. Dúfam však, že nešlo o nič také hlúpe, ako to, čo si človek predstavuje pod slovom aktualizácia.“
Aká téma sa vám vynára pri pohľade na uplynulé sezóny?
„Každú sezónu uvádzame pod mottom, o ktorom veríme, že zjednocuje väčšinu titulov. Tento rok je to názov románu Ludwiga Ganghofera Vina otcov. Veľmi by sme sa nezmýlili, keby sme parafrázu je něco shnilého ve státě českém uviedli ako akési všeobecné motto. Divadlo sa nemôže zaujímať iba o krásu a emócie, ak je ohrozená kultúra v zmysle civilizácie ako takej.“
