Keď sme pred sedemnástimi rokmi, dva mesiace pred 17. novembrom robili rozhovor pre Literárny týždenník, bez ste zábran popísali svoj život i život iných výtvarníkov, ktorých režim vytlačil do podpalubia normalizácie. Režim sa už rozkladal, iba preto ste mohli ešte pred rozhovorom vystúpiť na zasadaní Zväzu výtvarníkov - ktorého ste nikdy neboli členom - s hrabľami a predniesť slávnu výzvu „vyhrabať to svinstvo z toho Zväzu". A nič sa nestalo. Boli ste nabitý energiou a optimizmom. Verili ste, že sa veci zmenia k lepšiemu?

Veril, ale zásadnú zmenu som nečakal. Kto ju čakal? Veril som, že dostanem pas, že budem môcť slobodne tvoriť, že to, čo robím, nebudú posudzovať režimistickí úradníci umenia, ale kvalifikovaní znalci a verejnosť. Bol som naivný. Všetci sme boli naivní.

Máte za sebou roky intenzívnej práce, výstavy, doma i v zahraničí, dostalo sa vám uznania, ale z vašich slov vyplýva, že vývoj po roku 1989 vás sklamal. Prečo?

Sklamal? Ani nie. Môžem robiť, čo chcem, cestujem kam a kedy sa mi zapáči, učím, moju prácu primerane oceňujú, ale... Ocitol som sa vo svete, v ktorom sa povedomé, zažité podoby dobra a zla rozplynuli. Zmiatlo ma to masové preobliekanie kabátov, odkladanie masiek, nehanebnosť názorových chameleónov, ktorí bez zábran recyklovali, a podnes recyklujú, svoje voľakedajšie názory a postoje. Kým sme my rečnili na tribúnach a v médiách, naši nedávni protivníci a zosmiešňovatelia už robili kšefty. Hľadali si nových politických patrónov a sponzorov.

Nebýva to tak po každej revolúcii?

Býva a viem to, ale ja som revolúciu prežíval naplno, intenzívne. Predstavoval som si vtedy Československo, malý fliačik na zemeguli, ako až do kozmu vyžaruje pozitívnu energiu. Zmeny režimu v susedných štátoch neboli také emotívne, očistné. Ten obrovský pohyb, diskusie v odkliatom priestore, pocit vzájomnosti, nezištnosti, viery v budúcnosť... Mnohé z toho, čo sme s dôverou očakávali, sa nenaplnilo. Prinajmenšom v kultúre nie. Zrazu sme mohli tvoriť, ale videli sme, že ľudia sa od kultúry vzďaľujú, že strácajú potrebu vnímať kultúrne hodnoty. V neposlednom rade aj preto, lebo nikto v nich túto potrebu neživí, nekultivuje. Ani ministerstvo, ani médiá, ani školský systém. Výtvarné umenie sa dostalo na perifériu, na samý okraj prepadliska.

V televízii má konjunktúru čoraz pokleslejšia zábava. Noviny a časopisy sú zaplavené bulvárom. Zdôvodňuje sa to tým, že práve tento brak ľudia chcú, a preto je demokratické vyhovieť im. Je to tak?

Naozaj chcú ľudia prežívať namiesto vlastných životov životy iných? Sledovať virtuálne, hlúpe, manipulované príbehy a ešte o nich počas návštev, či s kolegami v práci diskutovať? Písať virtuálnym hrdinom reálne listy? Prečo sa Milan Kňažko, bývalý minister kultúry, dnes riaditeľ televízie JOJ, celou váhou svojej autority postavil za reality show Vyvolení: 'Buď vyvolení, alebo ja!' - tak tomu naozaj nerozumiem. Keď som sa ho na to spýtal, odpovedal: 'Rudo, v reality show sa rozvíjajú drámy až šejkspírovských rozmerov. Keby si si niektoré pozrel, pochopil by si.' A Juraj Jakubisko stál pri nás a s úsmevom mu pritakával! Mal som dojem, že som úplný blbec.

Súčasní ideológovia považujú osvietenecké modely vzdelávania za nedemokratické. Politici si vďačne túto diagnózu osvojili. A dodávajú: štát zatiaľ nemá na kultúru dosť peňazí. Je to len o peniazoch?

Od revolúcie počúvam, že vzdelávanie je - či malo by byť? - prioritou, ale reforma vzdelávacieho systému stále viazne. Pritom dobre vieme, že ak s tým rýchle niečo neurobíme, staneme sa už onedlho gastarbajtrami vo vlastnej krajine. Poznám politikov, ktorí riadili a riadia tento štát po revolúcii. Mnohí z nich sú, pokiaľ ide o kultúru, s prepáčením, kultúrni diletanti. Nepotrebujú umenie, nerozumejú mu. Nemajú kultúrnu víziu budúcnosti. A o súčasnej vláde už vôbec nemám žiadne ilúzie. Ide až pred rok 1989. Som výtvarník, budem hovoriť o našich problémoch. Verejnosť netuší, že ani v hlavnom meste nemáme ani jediný priestor, v ktorom by sa dalo prezentovať súčasné umenie v celej šírke. Sme jediní z bývalého sovietskeho bloku, čo ich nemáme. Viem, o čom hovorím. Výstavu, ktorú mám teraz v Národnej galérii v Prahe by som mal mať aj v SNG v Bratislave. Celé jedno poschodie mojich objektov v Prahe však na Slovensku nemôžem nainštalovať. Ani v Blave, ani inde na Slovensku. Niet takého priestoru. Smutnejšie je, že nemôžeme u nás robiť výstavy popredných svetových výtvarníkov, ktorí vystavujú v Budapešti a vo Viedni. Nečudujme sa preto, že verejnosť stráca so svetovým umením kontakt. Nie sú peniaze, ani priestory.

Ako je to s návštevnosťou napríklad bratislavských galérií?

Nedávno som po bratislavských galériách sprevádzal Zbygniewa Brzezińského. Jeho žena tu mala výstavu, tak jej robil garde. Bola sobota, deň ako stvorený pre návštevu galérií. Pohybovali sme sa v ľudoprázdnych priestoroch. Brzeziński si preto myslel, že nás do galérií púšťajú po známosti. V tretej galérii sa ma spýtal: 'Prečo sú galérie v sobotu zatvorené?' V rozpakoch som mu vysvetlil, že aj v Bratislave, tak ako všade vo svete, sú galérie zatvorené v pondelok.

Keby mali výtvarníci väčšiu podporu, robili by lepšie, kvalitnejšie umenie? Vaša posledná výstava - najväčšia akú kedy Slovák v Prahe mal - má názov Sám proti sebe. Je to masochistické sebazaklínanie?

Tvorivý umelec, ktorý zjavuje ostatným svoje posolstvo, musí byť vnútorne slobodný. V totalite i v demokracii. Neprispôsobovať sa móde, ostať sám sebou aj keď je to proti jeho hmotným záujmom. Pokiaľ si vnútorne slobodný, prežiješ aj vo väzení. Ak nie si, budeš neslobodný aj na druhom konci sveta. Vzdať sa svojho posolstva pre úspech, robiť kompromisy pre peniaze, to človeka napokon zničí. Preto robím iba to, čomu verím. Stojí ma to ukrutne veľa času, energie, peňazí. Nie tvorba. Tvoriť je radosť, slasť... Ale zorganizovať v našich podmienkach poriadnu výstavu, so všetkým, čo k nej patrí, to je mordovisko, ktoré so zaťatými zubami podstupujem. Viem, že som neraz sám proti sebe, ale nerezignoval som. A to vravím napriek tomu, že žijem z toho, čo vytváram. Ešte po revolúcii som si myslel, že štát by nemal byť hlavný donátor kultúry, ale teraz viem, že aj štáty s ďaleko bohatším súkromným sektorom, ktorý podporuje umenie, dotujú kultúru v celej šírke. Napokon ja, a o to väčšmi moji žiaci, sa už dlhšie orientujeme na zahraničie, ktoré veľmi často nachádza prostriedky aj pre slovenských umelcov.

Sám proti sebe, vo vzťahu k vašej osobe, je takmer heroické gesto. Ale vo vašom tvojom diele toto krédo vystupuje aj v opačnom význame. Ako znepokojenie nad počínaním ľudskej civilizácie. Aký vzťah máte k civilizácii?

Civilizácie - vznikajúce, rozpínajúce sa i zanikajúce, prekrývajúce sa, súperiace, civilizácie o ktorých vieme, ktoré obdivujeme, ktorých dedičstvo zveľaďujeme i tie, ktoré sa na zemeguli bezo stopy rozplynuli - ma fascinovali a fascinujú. Sú spoločným menovateľom môjho snaženia. Vnímam ich ako premenlivý, planetárny kaleidoskop na obrovskej guli, kde žijeme. Vidím, ako sa menia, rozpadávajú i recyklujú ich symboly, znaky moci, viery, ako sa menia ich významy.

Na planéte Zem, ktorá sa už z nepatrného odstupu scvrkne na guľôčku, medzi palcom a ukazovákom astronauta na povrchu Mesiaca.

A na tej guľôčke prebiehajú pritajené, neviditeľné, živelné i riadené, reálne i virtuálne procesy. Tieto procesy ovplyvňujeme všetci. Každý z nás. Ako viac či menej pasívny objekt vývoja. Vybavený potenciálom stať sa i subjektom, ktorý to všetko svojou troškou do mlyna ovplyvňuje. Tým, že si svet, vesmír v ktorom žije prisvojí, privatizuje, subjektivizuje, aby sám mohol vystúpiť z úzadia, z pasívnej anonymity. Nie ako komparz. Ako človek, pozemšťan, ako kozmická bytosť.

Istý čas ste sa prezentovali ako pozorovateľ, dieťa vesmíru. Ste nezúčasnený pozorovateľ, ako sfinga, ktorá si uchováva svoje tajomstvá?

Som pozorovateľ, ale nie nezúčastnený. Skôr pozorný, zaujatý, ohromený, akomak ustarostený. Pozorovateľ, ktorého stiesňuje ťarcha poznania i neistota, či správne chápe svoje miesto, svoju úlohu v kozme. Pozorovateľ, čo už začína tušiť svoje poslanie, ale ešte nevie, ako sa ho zhostí, či ho ostatní pochopia. Jeho gesto, ponuku, obeť, jeho pochybnosti i potláčané zúfalstvo. Je tu, vníma, pozoruje. Premýšľa o tom, kto je, odkiaľ prišiel a čo ho čaká. Ale zdá sa, že už v ňom dozrieva rozhodnutie povedať si 'svoje'. Prejaviť obavu, vysloviť apel. Varovanie. Aj za cenu, že to niekto môže považovať za fanfarónstvo, iný za posolstvo vo fľaši, určené náhodnému adresátovi.

Vaše posolstvo je teda určené každému, kto tú fľašu vyloví a prečíta si odkaz?

Alebo tú fľašu ani neotvorí... Všetci sme pozorovatelia s neznámym poslaním. Krehké bytosti medzi narodením a smrťou, medzi (pseudo)istotami a pochybnosťami, medzi možnosťami a premárnenými príležitosťami, ale vybavení slobodnou vôľou, ktorá je darom i bremenom. Svoj život môžeme prežiť aktívne, slobodne, dôstojne, bez ohľadu na to v akej rodine, v akom etniku, v akom režime sme prišli na svet, ale aj pasívne, v ponížení. Všetci máme právo pri rozhodovaní sa povedať ÁNO i NIE, často po ťažkej dileme. Súhlasiť, stotožniť sa či podriadiť, alebo vzoprieť sa, rebelovať, či aspoň zapochybovať. Nestratiť tvár. Toto je moje posolstvo vo fľaši. Moje posolstvo, subjektívne, bez ambície vyslovovať absolútne pravdy.

A to všetko vo svete, v ktorom sa čoraz ťažšie orientujeme. Väčšina procesov, ktorých sme súčasťou, prebieha mimo našej kontroly. Bežný smrteľník ich nevníma, nerozumie im a nemôže ich ovplyvniť. Ako sa vám žije vo virtuálnom svete vytvorenom novými technológiami, ktorý sa s tým prelína s reálnym svetom?

Všetci sme v zajatí nových technológií, ktoré extenzívne rozširujú naše možnosti, ale vývoj je taký rýchly, že sa nestíhame prispôsobovať. Osvojiť si tie technológie, využiť ich, používať ich ako nástroj, ako zbraň. Tieto technológie však otvorili nové možnosti aj výtvarníkom. Vďaka ním dokážeme vyjadriť vzťahy, kontexty, ktoré tradičnejšie formy neumožňovali, zdemokratizovať umenie, osloviť širšie publikum, vyzvať ho na dialóg, na spoluúčasť, podnietiť jeho predstavivosť, vycibriť schopnosť vnímať umeleckú nadsázku, ktorá často intuitívne, v predstihu odhaľuje ešte skryté procesy a trendy. Možnosti nových technológií sú nekonečné. Ešte ich iba skúšame.

Fritjoft Capra, guru tých, čo hľadajú alternatívne cesty rozvoja, tvrdí, že technológie rozumu, na rozdiel od minulosti, nie sú vyvážené technológiami srdca, „technológiami šťastia". Časť ľudstva otupuje brutálne nanucovaný konzum, časť ľudstva bojuje o základnú existenciu. Stará paradigma sa rozsýpa, nová sa ešte ani nezačala vynárať. Nie je najvlastnejším poslaním umelca vytvárať práve technológie srdca?

Človek chce pochopiť svet a svoje miesto v ňom. Hľadá odpovede na základné otázky. I ja ich hľadám. Preto som si vytvoril svoj vesmír, svet, priestor, osvojil som si ho rozumom i srdcom, opatril svojimi znakmi vzniku, zániku, bytia. Je to moja kozmológia, moja mytológia, môj svet, ale pozval som doň všetkých, čo hľadajú odpovede na otázky, ktoré si sám kladiem. Nie preto, aby sa so mnou stotožnili, ale aby v sebe vzkriesili odvahu hľadať vlastný svet. Nie podľa prevzatých návodov, imperatívov a receptov, ale takpovediac vo vlastnej réžii. Kdesi tu som sa stretol s Malevičom.

Malevič je umelec, ktorému sa zdalo, že objavil spôsob, ako naplánovať a zorganizovať budúcu spoločnosť, ktorá by sa neriadila potrebou práce, hromadenia a spotreby, podľa receptu, ktorý uplatnil najmä v umení. Tým, že sa vzdal napodobňovania - reprodukcie skutočnosti. Ide o vzdávanie pocty jednému z otcov moderného umenia?

Áno, aj. Vzývam ho a zároveň s ním polemizujem. Tá polemika je plná zjavných a skrytých parafráz, čo v záverečnom štádiu môžu pôsobiť na prvý pohľad až zosmiešňujúco, znevažujúco. Ale naozaj iba na prvý, povrchný pohľad. Priznávam sa iba k tomu, že som si dovolil Maleviča tvorivo zneužiť. Obnažil som jeho nepredmetný svet na prahu tretieho tisícročia. Pokúsil som sa o čosi ako inventúru suprematizmu v novom kontexte, o hravú, na prvý pohľad nezáväznú dekonštrukciu a rekombináciu základných prvkov tohto umeleckého smeru a prevzal som za to zodpovednosť. Najmä ironizovaním seba samého, pietneho votrelca v Malevičovom svete.

Vzývanie, polemika, zneužitie - prečo to všetko? A prečo Malevič?

Malevič sa stal pre mňa iba zámienkou, pomocou ktorej som preveril a prehodnotil koncepciu vlastného sveta, ktorý sa vynoril z trosiek utópií, vízií a ostatných bohorovných pokusov naprojektovať budúcnosť. Ale poporiadku. Začiatkom 20. storočia sa v Rusku začala presadzovať umelecká avantgarda, ktorej diela zásadným spôsobom ovplyvnili aj umenie v západnej Európe. Bol to doslova výbuch tvorivosti. Naozajstná revolúcia, obdivuhodná svojou energiou, invenciou, rôznorodosťou, schopnosťou podnecovať diskusie. Revolúcia, ktorú boľševický systém potlačil, zneužil, skrotil. A Malevič sa stal priam zosobnením tohto protirečivého procesu. Jeho generátorom, hýbateľom, zvestovateľom 'absolútnej pravdy', sociálnej i umeleckej, ale aj neveľmi tolerantným ideológom, geniálnym kamuflátorom a napokon aj jeho obeťou. Jeho príklad je mementom, pre všetkých, čo sa slepo odovzdali veľkým ideám, čo nedokázali rozoznať, kedy sa stávajú v mene tejto idey súčasťou netolerancie, represie, útlaku, ale aj tých, čo sa spamätali, ale nemali už dostatok energie na to, aby sa vzopreli.

Dá sa povedať, že aj Malevič bol akýmsi inžinierom budúcnosti, hoci jeho legendárny, čierny štvorec, podľa jeho vlastných slov ikona budúcnosti, je svojráznym dôkazom, že on sám nijakú budúcnosť neplánoval, nevnucoval. Za tým štvorcom je temnota, ničota, prázdno.

Redukovať boľševickú víziu svetlej budúcnosti do čierneho štvorca, to bola odvážna provokácia. Zozačiatku mu to prešlo. Boľševici mu naleteli možno preto, že budúcnosť ľudstva, tú sociálnu, chceli vybudovať na troskách starého sveta. Boľševici chceli nový svet, Malevič nové umenie. Zdalo sa im, že majú spoločnú víziu, ibaže... Čo je to budúcnosť? Pasca nastražená prefíkanými sociálnymi inžiniermi? Falošné vnadidlo v rukách ideológov? Ilúzia s premenlivou tvárou, zdroj nádeje pre masy utopené v prítomnosti? Život večný? To sú všetko otázky pre filozofov. Aj Malevič bol filozof, nepochybne, aj ideológ, ale bol to hlavne veľký umelec, ktorý hľadal formu pre to, čo intuitívne vytušil, pre to, čo produkoval a pokúsil sa ju teoreticky formulovať. Predovšetkým: veril v budúcnosť umenia. Umenia, ktoré nebude kopírovať svet, ale znázorňovať iba seba - tvary, farby, energie, pohyb...

Vy s Malevičovým čiernym štvorcom experimentujete. Zneužívate ho. Opierate sa oň chrbtom, jednou rukou ukazujete kamsi za horizont, nie ste nepodobný Leninovi z pomníkov, druhou si zacláňate oči. Štylizujete sa ironicky ako vodca?

Po rusky sa vodca povie rukovoditeľ. Skvelé slovo. Možno vyjadruje skrytú túžbu Rusov po takom vodcovi, ktorí by ich za ruku priviedol k cieľu. Alebo, aby im aspoň ukázal k nemu cestu. Samozrejme, štylizujem sa ako vodca, presnejšie ako karikatúra vodcu. Je to gesto! Imperatívne, ale zároveň komické. Stelesnenie bezpočetkrát zneužitého povelu: 'Vpred!' Čo je predo mnou? Čierna prázdna stena? Fatamorgána? Rajská záhrada? Potemkinovská dedina? Krásny nový svet? Neviem. Je to groteskná situácia, do ktorej ma priviedli pochybnosti. Noetická skepsa.

Nie sú to útrapy z rozumu, z poznania, čo vyjadruje aj pozbíjaný kríž, ktorý vlečiete na vlastných pleciach s očami upretými do budúcnosti?

Ťahám ho, vlečiem, padám pod ním. Je to môj kríž, moja krížová cesta. Môj problém, sám sa musím s ním vysporiadať. Možno mi pomôžu tí, čo sa nad mojím údelom zamyslia. Je to aj ich údel. Je to náš spoločný údel. Zem existovala miliardy rokov bez civilizácie. Miliardy rokov bude existovať aj po jej zániku. Teraz sme tu, pechoríme sa, postupujeme, cúvame, zastrájame sa i zúfame. Sme sebavedomí i ľahkomyselní. Neuvedomujeme si, že ešte dlho budeme súčasťou prírody. Napíname svaly, kujeme plány, ale ešte sme slabí, nevedomí, arogantní. Sme zajatcami, obyvateľmi domu so zamrežovanými oknami.

Väzenia, ktoré ste vymysleli pre Maleviča?

Štyri mreže, z každej strany jedny. Dverí niet. A vo vnútri??? Nekonečný, nádherný svet... Bezpredmetná príroda. Živá. Plná Maleviča, ktorý si konečne, in memoriam, užíva slobodu.

Tvorivo ste „zneužili" ikony avantgardy. Považujete sa za avantgardistu?

Kto je avantgardista? Priekopník, dobrodruh, objaviteľ nových obzorov, nových ciest? Necítim sa byť avantgardistom, hoci odkaz avantgardy v sebe nesiem. Avantgarda sa prejavuje novou formou. Som človek, ktorý vníma svet, hľadá zmysel existencie. Skúma svoje pocity, myšlienky. Overuje ich. Zostavuje ich do posolstiev. A až potom hľadá pre ne prijateľnú, vhodnú formu. A potom čaká, čo na to povedia iní. Tŕpne, pochybuje, so zadosťučinením prijíma ocenenie, škrie ho ignorancia, nepochopenie a zavše i vecná kritika.

Skrátka, nesiete si svoj kríž.

Nesiem si svoj kríž a teším sa z toho. Som tak trochu masochista. Ostatne, ako skoro všetci, ktorým ešte o niečo ide.

Kto je to

Profesor Rudolf Sikora (1946) - slovenský výtvarník, maliar, grafik, sochár, fotograf a pedagóg. Titul akademického maliara získal na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963/1969). Profesori: D. Milly a P. Matejka. Počas normalizácie patril medzi tých, ktorých do Zväzu slovenských výtvarníkov neprijali. Na Slovensku sa jeho diela nesmeli vystavovať, napriek tomu sa stále pracoval, a niekoľkokrát, najmä v Čechách, napoly v utajení, aj vystavoval. V Nežnej revolúcii sa stal členom prvého Koordinačného výboru VPN. Tri mesiace po 17. novembri sa stal pedagógom na VŠVU v Bratislave (1990/2004) a v Košiciach (2004/-). Jeho najlepší žiaci z oboch škôl už majú úspech. Jeho diela videli diváci na desiatkach výstav v Európe i v USA. Medzi najvýznamnejšie patrí účasť na výstave EUROPA, EUROPA / Storočie avantgardy v strednej a východnej Európe (Bonn 1994) a naposledy výstava „Sám proti sebe" (jún/september 2006 v spolupráci so SNG, Bratislava) v Národnej galérii v Prahe, najväčšia akú mal kedy Slovák v Prahe. V buletíne NG sa o ňom píše, že jeho dielo malo a má vplyv aj na české výtvarné umenie. Jeho diela sú v zbierkach mnohých významných galérií. Jeho pražská výstava poputuje upravená do Bratislavy, Berlína a Moskvy. Je ženatý, má dvoch synov.