Nedávno sa mi ozval s radostnou správou. Získal podstatne lepšie platené miesto v známej automobilke. Musel sa síce presťahovať do Mníchova a domov chodieva len na víkendy, no splnil sa mu sen - býva v kláštore, ako si odjakživa prial. Pritom koľko zarába, by pokojne mohol prespávať v luxusnom hoteli.

Keď o piatej príde z práce, zaparkuje limuzínu pred kláštorom, v chladnej cele si vyzlečie drahý oblek, navlečie si mníšsku kutňu a pustí sa do modlitieb a meditácií. Prespáva na tvrdej prični a prikrýva sa vrecovinou. Po spoločných raňajkách s mníchmi sa znova nahodí do biznis imidžu a vyrazí do práce v koncerne s obratom desiatok miliárd eur ročne.

„Čo si o tom myslíš? Úžasné, nie?" spýtal sa ma.

„Je to neobvyklé, ale prečo nie?" odvetil som.

„Konzum a duchovno mám konečne v rovnováhe. Cítim sa oveľa lepšie. Keby som nemohol bývať v kláštore, tak tú prácu neberiem," odpovedal a keďže ho poznám roky, vedel som, že to myslí vážne.

„Ale čo keď budú kolegovia chcieť prísť k tebe na návštevu?" spýtal som sa.

„Hocikedy môžu. Požičiam im kutne a spoločne sa pomodlíme," povedal bez náznaku irónie. „Neveril by si, koľkí už prejavili záujem."

„Mohli by ste tam organizovať zasadnutia predstavenstva," rozosmial som sa.

„Aj o tom sa už rokuje. Niektorí šéfovia si zháňajú podobné ubytovanie. Luxus je out. Prichádza vek pokory a zodpovednosti."

„Na Slovensko ešte neprišiel ani len luxus."

„Tak ho preskočte, my sme ho mali a nenaplnil nás."

„Prečo potom nechodievaš do práce verejnou dopravou?"

„Ako by som sa mohol vzdať auta, ktoré je zrkadlom vývoja našej firmy? Je ekologické, najbezpečnejšie vo svojej triede, má najlepšie GPS navigovanie na svete a zrýchlenie z nula na sto len za..." hovoril a oči mu v šere cely žiarili ako mníchovi v okamihu extázy.