Zrekonštruovalo divadelnú budovu Haus für Mozart a predovšetkým pripravilo najveľkorysejší projekt Mozartovho roka: počas šiestich týždňov salzburského festivalu uviedlo pod hlavičkou Mozart 22 všetky skladateľove operné opusy.
Režiséri v jeho priebehu predostreli paletu moderných výkladov, speváci občas priniesli viac otáznikov než optimizmu v otázke mozartovskej interpretačnej tradície.
Rakúsky režisér Martin Kušej našiel v opere La clemenza di Tito, odohrávajúcej sa roku 79 n. l., konotácie s dneškom. Inscenoval ju ako politické divadlo, plné dusiaceho boja o moc, existenčného strachu a neistoty.
Rímsky Kapitol horí po teroristickom útoku, opulentná scéna Jensa Kiliana, horizontálne i vertikálne rozdelená na malé štvorcové izbičky, zabíja medziľudskú komunikáciu. Zážitok umocnil dramatický orchester pod taktovkou Christophera Mouldsa, z protagonistov zaujala najmä technicky i výrazovo fascinujúca Bulharka Vesselina Kasarová.
Aj Don Giovanni je režijným projektom Martina Kušeja, no podstatne menej vydareným. Inscenácia, ktorá pri svojej premiére (2003) vzbudila rozruch skeptickým pohľadom na hlavného hrdinu, je pri obnovenom naštudovaní vyprchaná a nudná. Indiferentne bielej prázdnej scéne chýba atmosféra aj čitateľné zaradenie.
Protagonisti sa nemajú čoho zachytiť, v nepekných civilných kostýmoch po nej pobehujú a spievajú na rampe. Výklad je nečitateľný, réžia takmer žiadna. Hudobné naštudovanie Daniela Hardinga sa vlieklo v prevažne pomalých tempách a medzi priemernými speváckymi výkonmi zaujali jedine farebný, technicky pohyblivý basbarytón Ildebranda D’Arcangela a vokálne sýty tenor Poliaka Piotra Beczalu.
Posledný večer salzburského festivalu patril Záhradníčke z lásky. V komornom prostredí Landestheatru, veľkosťou porovnateľnom s historickou budovou SND, roztočila režisérka Doris Dorrie bláznivý kolotoč scénických nápadov. Dej komickej opery, v ktorej takmer zavraždená milenka Violante ide hľadať svojho nehodného Belfioreho, situovala medzi regály nákupného záhradného centra.
Tancujú tu obrovské kvetiny i záhradné sochy, adrenalín zdvíhajú mäsožravé rastliny. Na pôdu najprestížnejšieho operného festivalu po Lucii Poppovej, Edite Gruberovej, Ľubici Orgonášovej, Petrovi Dvorskom či Ľubici Vargicovej prenikol ďalší zástupca Slovenska.
V zohranom septete spevákov, vedenom charizmatickým dirigentom Ivorom Boltonom, si priazeň publika krásnym, striebristo zvonivým sopránom a bezprostredným herectvom získala aj Adriana Kučerová (pokladníčka Serpetta). Jej vystúpenie malo veľmi pozitívne ohlasy aj v rakúskej tlači.
Mladú speváčku, ktorú v tejto sezóne popri inom čaká Mníchov i Viedeň, môžu slovenskí diváci vidieť počas Bratislavských hudobných slávností v Donizettiho Nápoji lásky a na mozartovskom koncerte v Redute.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je operná kritička)
