rvítku pred ústa a poriadne prevetrá černošskú komunitu. Diváci sa konečne dočkali - výsledkom je dráma, ktorá síce hovorí nepríjemné veci, ale vkladá ich do úst človeka s duševnými problémami.
Shoot the Messenger je príbeh mladého programátora Joea, ktorý sa rozhodne zmeniť svoju komunitu. Opustí dobre platené povolanie a začne ako jediný černoch učiť na škole, kde je sedemdesiat percent žiakov tmavej pleti - ich vychovávateľmi sú však bieli učitelia.
Obavy, že to bude ďalšia variácia amerického slzopudného filmu Pánu učiteľovi z lásky, sa našťastie rýchle rozplynú. Učiteľa krivo obvinia z napadnutia tmavého žiaka, vyhodia ho zo školy a po niekoľkých týždňoch ho nájdu v jeho byte ležať nahého na skrini. Nasleduje hospitalizácia v psychiatrickej liečebni, bezdomovectvo, život v náboženskej komunite, zamestnanie na úrade a napokon aj na tej istej klinike, kde pred časom skončil ako pacient.
Joe v istom momente zisťuje, že za všetkým zlým v jeho živote stáli černosi a začína ich nenávidieť. Film zdôrazňuje jeho názor, že by sa černosi mali konečne prestať vyhovárať na všetkých ostatných a priznať si, že za väčšinu svojich problémov si môžu sami.
„Myslím, že by znovu mali zaviesť otroctvo - v tom sme boli dobrí. Možno preto to stále omieľame. Vieme, kedy sme boli najviac užitoční,“ rozpráva rozhnevaný Joe na večierku plnom tmavých bratov, ktorý sa skončí tým, že mu jeden z nich vrazí.
„Fucking black people“ (čo mal byť pôvodný názov tejto drámy) je mantrou celého filmu, hlavná postava svoju obľúbenú vetu opakuje ako tibetský modlitebný mlynček, aj keď jej scenár pripravil poučný záver a zistenie, že sa nedá vyhovárať na iných černochov, keď je problém priamo v nás samých.
Scenár narába snáď so všetkými stereotypmi, na aké si pri černošskej komunite spomeniete - vysmieva sa z toho, ako sa starajú o svoje vlasy, aké divné mená dávajú svojim deťom, či tomu, ako sú náchylní podliehať náboženstvu (ďalší stereotyp: v kostole sú samé ženy, všetci muži sú vo väzení).
Scenáristka Sharon Fosterová využila, že pochádza z komunity, ktorú kritizuje. Mohla si dovoliť povedať viac, ako je zvykom a bez toho, aby jej film dostal znevažujúcu nálepku. Zopár kritikov namieta, že názory vo filme sa budú hodiť britským rasistom združeným okolo jednej nacionalistickej strany. Mimochodom, jej časopis sa tlačí na Slovensku.
Film však bol dostatočne opatrný. Na druhej strane, nové poznanie problémov černošskej komunity nepriniesol. Mohla to byť radšej surová komédia ako vážna dráma. Pomohlo by to jej následnému vplyvu na spoločnosť, posolstvo zabalené do cynizmu sa šíri ľahšie ako poučovanie.
Autor: JÁN GREGOR, Londýn
