V maďarskej historickej tradícii je bitka pri Moháči základným dejinným bodom zvratu, veľkou národnou tragédiou, podobne, ako je to u Čechov s bitkou na Bielej Hore. Rado sa pritom zabúda, že porážka v oboch prípadoch neprišla ako blesk z jasného neba, ale bola vlastne logickým vyústením dlhšieho vývoja. Nezapríčinili ju v prvom rade zrada alebo presila nepriateľa, ako tovysvetľovalo mytologizujúce národné povedomie alebo romantická historiografia, ale vlastná neschopnosť a sebeckosť. Bitka, ktorá priniesla rozpad stredovekého uhorského kráľovstva a vystavila tureckému pustošeniu aj predkov Slovákov, trvala necelú hodinu a pol. Odohrala sa 29. augusta 1526, pred 480 rokmi.

V roku 1526 prežívalo stredoveké Uhorsko hlbokú krízu. Autorita dvadsaťročného panovníka Ľudovíta II. Jagelovského bola na dne, väčšina hodnostárov krajiny sa vyčerpávala vzájomným bojom o vplyv a bohatstvo.

Na obranu pred čoraz pravdepodobnejším tureckým útokom nebol dostatok peňazí ani vôle. Pohraničné pevnosti na juhu krajiny chátrali, chýbal im výstroj aj dostatočné posádky.

Keď na jar prišla správa o tom, že turecká armáda pod vedením ambiciózneho sultána Sulejmana II. vyrazila proti Uhorsku, začal Ľudovít mobilizovať a zháňať pomoc na západe. Veľká časť domácej šľachty sa však na vojne odmietla zúčastniť a zvyšok armády sa zbieral veľmi pomaly. Pomocné oddiely vyslali iba Česi, ktorým Ľudovít tiež vládol.

Kráľ sa pod tlakom svojho okolia rozhodol vyjsť Turkom v ústrety a zviesť bitku na nížine južne od mesta Mohács, ležiaceho pri Dunaji na juhu dnešného Maďarska. Nepočkal ani na významné posily, ktoré k nemu viedli sedmohradský vojvoda Ján Szapolyai a chorvátsky bán. České pomocné oddiely sa v deň bitky pohybovali ešte iba niekde v okolí Balatonu.

Uhorská armáda mala okolo 26-tisíc vojakov, turecká 50- až 60-tisíc. Čo však bolo podstatnejšie, mali Turci lepšiu disciplínu, velenie, ale aj delostrelectvo.

Uhorskí velitelia sa snažili využiť jedinú šancu, ktorú im situácia poskytovala. Ohromná turecká armáda prichádzala na bojisko postupne a kresťania sa ju pokúsili poraziť po častiach.

Bitka sa začala rýchlym úspechom obrnenej uhorskej jazdy, ktorej sa podarilo obrátiť na útek turecké jednotky pochádzajúce z Balkánu. Potom však narazili na janičiarov, pravdepodobne najkvalitnejšiu pechotu tých čias. V ich sústredenej paľbe sa uhorský útok zrútil a turecké krídla začali kresťanov obkľučovať. Krátka bitka mala katastrofálne následky. Padla viac ako polovica uhorskej armády, v prvom rade asi 10-tisíc pešiakov, ktorí na rozdiel od jazdcov nemohli z bojiska ujsť.

Padli desiatky vysokých aristokratov, svetských a cirkevných hodnostárov krajiny vrátane ostrihomského arcibiskupa. A hlavne sa na úteku, opustený svojou telesnou strážou, v rozvodnenom potoku utopil kráľ Ľudovít II.

Krajinu zachvátila anarchia. O trón medzi sebou bojovali dvaja uchádzači, Ferdinand z rodu Habsburgovcov a najbohatší domáci magnát Szapolyai, podporovaný Turkami.

Szapolyai sa po Moháči zaradil na popredné miesto v galérii maďarských národných zradcov. Bol označený za vinníka porážky, lebo vraj príchod k Moháču so svojím vojskom zmeškal naschvál, aby po smrti kráľa uchvátil trón.

Dnes už sa historici väčšinou zhodujú na tom, že Szapolyai k Moháču nemohol včas doraziť, ani keby chcel. Medzi inými ho zdržovali navzájom si odporujúce rozkazy, ktoré mu dvor zasielal.

Turci o dva týždne po Moháči bez odporu obsadili Budín. Iba ho vylúpili a po dvoch mesiacoch sa stiahli späť na juh. Sultán vtedy ešte nepovažoval za ro­zumné obsadiť stred krajiny. Udržať dobyté územie by ho stálo príliš veľa vojakov. Výhodnejšie pre neho bolo, aby v Uhorsku vznikol vazalský štát pod Szapolyaiho vedením a on sa mohol naplno venovať svojmu hlavnému európskemu protivníkovi, rakúskym a španielskym Habsburgovcom.

Až po Szapolyaiho smrti, keď hrozilo, že väčšinu Uhorska získa Ferdinand, sa sultán vrátil a Budín v roku 1541 opäť obsadil. Uhorsko sa na takmer 150 rokov rozpadlo na tri časti: stred priamo ovládaný Turkami, sever a západ krajiny vrátane väčšiny dnešného Slovenska pod vládou Habsburgovcov a Sedmohradské kniežatstvo v tureckom područí.