omunisti sa hlásili k jeho snahe umením svet nielen opisovať, ale aj meniť. Titulkami vkladanými do inscenácií chcel „okradnúť" divadelnú akciu o jej napínavosť, aby umožnil hercom, ale predovšetkým divákom udržať si kritický odstup od deja. Epické divadlo nemalo sprostredkovať zážitok, ale poznanie. Brechtovi nešlo o to, aby sa cez príbeh prerodili postavy, ale diváci. Od smrti vynálezcu „Theater der Verfremdung" či divadla scudzenia uplynulo 14. augusta 50 rokov.

Ako syn riaditeľa papierne si mladý Bertold špinu za nechty umelo zastrkával vraj nielen metaforicky, ale akýmsi vlastným mechanizmom.

Ako mladý pacifista štúdium filozofie nahradil medicínou, aby ho za prvej svetovej vojny odvelili len do lazaretu.

Od mladosti bol politicky aktívny. Už ako dvadsaťročný vstúpil do Nezávislej sociálnodemokratickej strany, o desať rokov neskôr sa pridal ku komunistom. Začínal s písaním kritík, jeho prvá hra Baal s prvkami expresionizmu a dadaizmu z roku 1919 zjavne aj autobiograficky popisuje život bohémskeho radikálneho umelca.

Brechtovu neskoršiu tvorbu ovplyvnilo stretnutie so skladateľom Kurtom Weillom. Ich spoločné dielo Trojgrošovú operu z roku 1928 silne ovplyvnil berlínsky kabaret.

Muzikálu podľa námetu zo Žobráckej opery Johna Gaya na začiatku nikto z divadelného prostredia neveril.

V predvečer krachu na burze sa však svet, v ktorom sú intrigy veľkých a malých podvodníkov z podsvetia len špecifickou formou podnikania, ukázal celkom aktuálny. Hra mala obrovský úspech.

O dva roky neskôr už boli Brechtove hry v Nemecku zakázané. Brecht bol číslom päť na zozname osôb, ktoré majú zatknúť po prevzatí moci Hitlerom. V deň vypálenia Reichstagu 1933 ušiel najprv do Paríža, neskôr zakotvil v Dánsku, odkiaľ po vstupe Nemcov musel utekať ďalej do Fínska.

Ďalšou zastávkou bolo Rusko, nakoniec zostal niekoľko rokov v Santa Monice pri Hollywoode. Práve exil bol pre Brechta autorsky najplodnejším obdobím.

Počas týchto rokov napísal vraj svoje najlepšie hry ako Život Galilea (1939), Matka Guráž a jej deti (1939), Dobrý človek zo Sečuanu (1941) či Kaukazský kriedový kruh (1943).

V doslove k hre Matka Guráž napísal, že kým bude masa objektom politiky, poučí sa zo svojho osudu rovnako málo ako pokusný králik z biológie.

Na príbehu markytánky z tridsaťročnej vojny, ktorá príde o všetky deti, kritizoval pasívne prijímanie zla, vojny či osudu obyčajného človeka, ktorý „za nič nemôže".

Počas svojho amerického exilu sa Brecht cítil intelektuálne celkom osamotený. Keď ho v roku 1947 obvinili z protiamerickej činnosti, vrátil sa do východného Berlína, kde v roku 1949 založil divadlo Berliner Ensemble.

Niektoré praktiky východonemeckého režimu sa pokúšal v nasledujúcich rokoch aj jemne kritizovať, vo vrecku mal pragmaticky odložený aj rakúsky pas. Udelenie Stalinovej ceny mieru v Moskve ho však malo potešiť.

Celoživotnou partnerkou sa mu stala herečka Helene Weigelová. Popri nej vždy udržiaval kontakty s početnými milenkami, od ktorých vyžadoval oddanosť a spoluprácu.

Brecht nebol ochotný zničiť nič z toho, čo napísal, často sa opakoval, ba si aj protirečil, čo dosť výrazne komplikuje interpretáciu jeho diela. Mnohým jeho kritikom i obdivovateľom však chýba práve to, čo z Brechta robí nesporne veľkého dramatika 20. storočia - jeho tvrdá, bojovná, vášnivá irónia.

Ako spieva Meckie Messer v Troj­grošovej opere: „Žralok zuby má ako nože, že ich zatne, to si píš..."