Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov UNHCR upozorňuje, že "za prvé dva mesiace tohto roku Slovensko neudelilo žiadnej osobe politický azyl a negatívne uzavrelo 173 žiadostí. Ide o trend, ktorý nemá v Európe obdobu".
Svedčí to o našej nesolidárnosti, xenofóbii, ľahostajnosti a každý národ sa nás môže smelo opýtať: "Slováci nikdy neutekali?" Ťažko by sme na túto otázku odpovedali so cťou. Aká je však situácia v USA - krajine, ktorá sa zrodila z miliónov prisťahovalcov z celého sveta, sme sa opýtali Slovenky, ktorá sa za oceánom už deväť rokov venuje ľuďom, čo si tam našli útočisko.  Ako mladá právnička odišla do USA v 90. rokoch. Stala sa manželkou amerického novinára a svoje vedomosti uplatnila v práci s prisťahovalcami. Dnes je šéfkou programu na umiestňovanie utečencov Konferencie katolíckych biskupov a zároveň štátnou koordinátorkou pre záležitosti utečencov pre celý južanský štát Alabama v USA. Jana Curran.

Ste manželkou amerického novinára. Zaujíma sa o problematiku utečencov?
Zaujíma sa len v tom zmysle, že je to moja práca, ale on má iné témy.
Celosvetovo je pod kontrolou UNHCR momentálne vyše 12 miliónov ľudí, no napríklad do USA sa z nich oficiálne každý rok dostane sotva 50-tisíc. Neilustruje aj toto vzťah novinárov k tejto téme?
Naozaj je to mizivé percento. Ľuďom to musím zakaždým podrobne vysvetliť, o čo ide. Rozhodne to nie sú témy, o ktorých by sa každý deň debatovalo.
Máte k tejto téme bližšie aj preto, že ste sa nenarodili v Amerike?
Utečenci si myslia, že už len samotný príchod do USA je vrcholom ich snaženia. Myslia si, že sú slobodní, v bezpečí a všetko majú pred sebou. Musia sa však popasovať aj s tým, ako sú schopní žiť samostatne, lebo nie po každom z nich strieľali, nie každý zažil životnú traumu... Keď prídu do novej krajiny, v ktorej si chcú vybudovať úplne novú budúcnosť, kde sú slobodní, prichádza rad iných stresov. Je zložité prispôsobiť sa novej kultúre, naučiť sa dobre nový jazyk, pracovať v nových podmienkach v situácii, keď majú za sebou minulosť, ktorú si nosia so sebou. Časom si človek zvykne, poznám to z vlastnej situácie. Do Ameriky som prišla za podstatne iných okolností ako utečenci - vstúpila som do rodinného života, a odchádzala som z krajiny, do ktorej sa môžem hocikedy vrátiť. No na to, aby sa človek skutočne naučil žiť v inej krajine, potrebuje veľa času. Nie je to jednoduché.
Ako sa vám darí robiť most medzi utečencami a domácimi obyvateľmi?
Často sa ma Američania pýtajú, čo sa utečencom vlastne nepáči, keď sa už dostali do USA a my im poskytujeme toľko služieb. Nedokážu pochopiť, keď napríklad utečenci stratia prácu, lebo nerobia dobre, alebo keď niektoré práce odmietajú. Utečenci si zas neuvedomujú, že musia niekde začať, čo neznamená, že nejakú prácu budú robiť už navždy. Frustrovaní z postoja niektorých utečencov sú aj moji podriadení. Vtedy sa im vždy snažím vysvetliť, že na to nesmú hľadieť z pohľadu amerického pragmatizmu. Hovorím im, že za každým z tých ľudí je ich kultúra a určité životné osudy. Väčšina z utečencov napríklad nedôveruje úradom, lebo za celý svoj život na to nemali najmenší dôvod. A my sme pre nich 'úrad'. Navyše, často sú ľudia z utečeneckých táborov zvyknutí na stálu pomoc a strácajú prirodzenú zodpovednosť za seba. Je tam množstvo faktorov, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Snažím sa našim zamestnancom vysvetliť, že tu nie sme preto, aby sme ich robili šťastnými, ale preto, aby sme im pomohli v tom, čo potrebujú a aby sme im poskytli služby, ktoré im poskytnúť máme. Oni ani nemôžu byť okamžite šťastní. Napriek tomu ich to frustruje. Nakoniec však každý z utečencov dosiahne stupeň, ktorý je v našich podmienkach možný, a sú spokojní. Ich deti chodia do školy a naučia sa viesť nový život. Beriem to už s nadhľadom, lebo viem, že v konečnom dôsledku to bude fungovať.
Snažia sa s vami utečenci spriateliť?
Áno, ale opäť to závisí od kultúry. Keď ma napríklad stretnú Afričania, majú pocit, že som ich dávna kamarátka, hneď ma volajú na návštevu a pýtajú sa, kde bývam ja. Prevažná väčšina utečencov sú nesmierne pohostinní. Nemajú nič, len základné veci, ale dokážu vykúzliť celé hody. Najmä Turci alebo Juhoslovania, od ktorých sa nikdy nedalo odísť len tak naprázdno. No my sa musíme usilovať udržať formálnu hranicu, lebo je to naša práca. Nemôžeme nadväzovať bližšie vzťahy a kamarátstva už preto, v akom sme postavení my, a v akom oni. Je to veľmi citlivé. Nedá sa to, akokoľvek sa človek snaží byť milý a poradiť im v rámci toho, čo majú robiť. Sme limitovaní vlastnými kompetenciami. Ľudia plačú a rozprávajú príbehy... To sa dotkne každého.
Ktorý príbeh vám utkvel v pamäti, na ktorý neviete zabudnúť?
Takých je viac... Spomínam si na afganskú rodinu, po ktorú som prišla na letisko. Bola to vdova s tromi deťmi, všetci mali na hlavách čierne prikrývky. Vdova stále plakala, vyzerali nesmierne zraniteľní. Bolo mi ich ľúto a veľmi som sa bála, ako to celé v USA prežijú, lebo som vedela, že sa musia zamestnať a postaviť sa na vlastné nohy. Jedným zo základných predpokladov v našom meste je mať vodičský preukaz, lebo verejná doprava v Mobile nie je rozvinutá. A bolo mi jasné, že ani afganská matka, ani jej staršia dcéra šoférovať nevedia. Vždy, keď som k nim prišla na návštevu, mama plakala a hanbila sa za vlastné utrpenie, pričom všetky deti boli úplne úžasné! Bol to akýsi prototyp ohromnej ľudskosti. A táto rodina sa pre mňa stala príkladom úspechu, lebo ako išli roky, jeden chlapec sa stal vynikajúcom študentom a píše básne, najstaršia dcéra si našla dve zamestnania, urobila si vodičský preukaz, mama tiež pracuje, a najmenší syn na základnej škole sa už cíti ako rodený americký chlapec. Nedávno ma pozvali, lebo si kúpili dom s bazénom, a mama je šťastná - dala sa ostrihať, nafarbiť si vlasy a už nenosí šatku. Boli to jedni z mála ľudí, čo nám boli vždy veľmi vďační. Väčšinou totiž vzťah utečencov k nám príde až po čase, lebo na začiatku u nich preváži pocit osobného nešťastia. Práve táto žena mi rozprávala príbeh, ako v Afganistane išla v autobuse na svadbu s nevestou, zastavila ich kontrola, a pretože mala nevesta nalakované nechty, odrezali jej všetky prsty a všetci z autobusu sa na to museli pozerať. Keď to počúvate, rýchlo si uvedomíte, že existujú aj iné veci ako tie, ktoré vidíme okolo seba. Alebo keď mi dvaja mladučkí chlapci zo Sierra Leone rozprávali, že veľa ich kamarátov pozabíjali pred ich očami, alebo im poodtínali ruky.
Rozprávate sa o tom so svojím synom?
Ani nie.
Ako vníma váš manžel Slovensko?
Eddiemu sa tu veľmi páči. Teší sa na moju rodinu a priateľov. Na Slovensku je úplne iný spôsob života, ktorý hodnotí pozitívne. Na naše zmeny sa pozerá s prajným nadhľadom, a o mne tvrdí, že som priveľmi kritická.
Ako vás predstavuje v USA - "moja žena je Európanka"?
Je Slovenka!
Ako vyzerá život s americkým investigatívnym novinárom, ktorý je od rána do večera ponorený vo svojej práci?
Je neľahký. Žena musí byť veľmi tolerantná a trpezlivá. Chápem, že to nie je práca od deviatej ráno do piatej popoludní a že každú chvíľu prichádzajú nárazové situácie, keď musí veľmi veľa písať. Netvrdím, že sa mi to páči, ale naučila som sa s tým nejako existovať. Eddie je oddaný rodine a viem, že všetko to, čo robí, nerobí preto, aby utiekol z domu, ale preto, že má svoju prácu veľmi rád a je zapálený. Takže nič iné mi nezostáva.
Ako by ste opísali vplyv tamojších médií na spoločnosť?
Majú neporovnateľne väčší vplyv na ľudí, ako tu. Nechcem byť kritická ku slovenským médiám, lebo si ich vždy veľmi rada prečítam. Je to prosto iné. Keď sa niečo napíše v amerických novinách, má to váhu. V Amerike ľudia podávajú žaloby na lúsknutie prstov, čo je tiež extrém, ale práve preto si noviny nemôžu dovoliť uverejniť niečo, čo by sa dalo akýmkoľvek spôsobom spochybniť. Napríklad, keď môj manžel, ktorý pracuje pre noviny Mobile Press-Register, napísal sériu investigatívnych článkov o guvernérovi štátu Alabama, čo odhalili rôzne korupčné praktiky celého guvernérovho okolia, mali nesmierny vplyv. Nakoniec vyústili do vyšetrovania a súdneho procesu, kde boli viacerí ľudia odsúdení.
Cítite sa už ako Američanka?
Necítim sa ako cudzinka, ale v človeku zotrváva stála rozpoltenosť. Zo Slovenska som odišla, keď som už mala kus života za sebou. V Amerike mám manžela, deti a prácu - zvykla som si, ale vlasť v človeku zostane. Nepozerám sa na veci úplne americkými očami, ale už ani úplne slovenskými.
Čo vás najviac trápi vo vašej práci? Čo by ste chceli zmeniť v prospech veci?
Peniaze. V neziskových organizáciách sa vždy musí hospodáriť s málom, aj keď ide o osudy bezbranných ľudí. Nedostatok sme cítili hlavne po 11. septembri. Na druhej strane, peňazí nikdy nie je dosť. A potom... možno by som rozšírila niektoré naše kompetencie v prípadoch, keď nemôžeme ovplyvniť chod pomoci, hoci vieme, že by bola v prospech nejakej rodiny, no nemáme na to právo...
Obyvateľom Slovenska je téma utečencov vzdialená. S čím sa stretávate u Američanov?
Ani v Amerike to nie je veľmi populárne. Musím vytrvalo vysvetľovať, čo je vlastne "utečenec", a koho už za utečenca považovať nemožno. A keď poviem Slovákom, čo robím, ich klasická reakcia je: "Keď utečiem do USA, tak sa o mňa postaráš!" Vždy im vysvetľujem, že najprv musia byť perzekvovaní, potom musia ujsť do krajiny prvého azylu, kam sa dá uniknúť, a až keď splnia všetky predpoklady, potom sa uvidí, ktorá krajina ich bude ochotná prijať, a kam ich napokon pošlú.
Podľa čoho si Američania vyberajú "tých svojich" utečencov?
Ide o komplikovaný systém, ktorý je podriadený rôznym stupňom priorít. Tie závisia od vyhrotenia krízy v rôznych krajinách sveta. Je veľmi smutné koľko ľudí si musí hľadať útočisko v utečeneckých táboroch, ale iba mizivé percento z nich sa môže dostať buď do Ameriky, alebo do inej krajiny, kde môžu začať nový život. To je realita.
Čo sa deje s ľuďmi, ktorých nikto nechce prijať?
Bohužiaľ, často sa stáva, že utečenci žijú v táboroch dlhé roky, bez perspektívy reálneho východiska. Keď prídu do krajiny prvého azylu, stretnú sa s tromi možnosťami. Prvou je, že sa usídlia tam, kde sú. Je to však ťažké, lebo napríklad v Afrike masy ľudí migrujú z jednej problémovej krajiny do druhej - rovnako problémovej. Druhá možnosť je získať štatút utečenca a odísť do tretej krajiny, a tretia - vrátiť sa domov po tom, ako sa tam aspoň čiastočne zlepšia pomery. Ešte stále k nám napríklad prichádzajú Libérijci z Pobrežia Slonoviny, no už sa začala ich repatriácia, lebo situácia sa zlepšila. Ľudí, čo sú schopní dokázať, že ich situácia je vážna, a UNHCR odporučí, aby mohli ísť ďalej, je však veľmi málo. Opakujem sa, ale je to veľmi smutné... Navyše, mnohí si myslia, že naša organizácia im môže lokálne pomôcť. Práve z Pobrežia Slonoviny ktosi získal moje telefónne číslo a ľudia mi začali volať, že nevedia, prečo boli zamietnutí, alebo ich nepozvali na pohovor, a samozrejme chcú, aby som to vybavila. No my sme v tomto bezmocní, to je výlučná kompetencia federálnej vlády. Naša práca sa začína až vtedy, keď Amerika utečenca prijme. Je to frustrujúce, lebo všetci sú hrozne sklamaní.
Ako sa to na vás prenáša? Nosíte si domov tieto starosti?
Teraz, po deviatich rokoch, už ani nie...
A predtým?
Na začiatku som mala s utečencami bezprostredný kontakt. Dnes si už domov nenosím ich osudy, ale starosť o to, aby sa pre nich urobilo všetko tak, ako sa má. Človek po určitom čase akoby vychladne. Je to zvláštne - každá skupina je iná, ale spájajú ich úplne rovnaké problémy, sťažnosti a nespokojnosť. Po čase už každý z nás prestáva vnímať ich problémy osobne, lebo sme sa naučili, že ich prežívanie je normálne a že to prekonajú. Po vojne v Juhoslávii sme mali veľkú skupinu z Bosny, v ktorej boli niektorí ľudia dosť problematickí aj pre svoju typickú náturu. Hnevali sa, čo sa dalo aj pochopiť, lebo mnohí pôvodne išli do Nemecka a po 6 rokoch ich Nemci poslali ďalej. V Alabame museli začínať druhýkrát odznovu. Na začiatku boli veľmi nepríjemní, no teraz po rokoch, keď sa už úspešne adaptovali, majú občianstvo, a ich deti chodia na vysoké školy, su milí a usmievajú sa, keď sa stretneme.
Už neplatí, že Amerika je snom všetkých utečencov?
Svojím spôsobom platí. Bez rozdielu od krajiny, z ktorej ľudia prichádzajú, všetci majú prehnané očakávania. Potom sú sklamaní a neuvedomujú si, že život je tu naozaj tvrdý. Navyše sú často dezinformovaní, keď im niekto narozpráva, že v USA utečenci dostávajú od vlády domy a bezplatné dobré školy. Rozhodne to nie je pravda, aj keď niektoré americké štáty majú o trochu veľkorysejšie programy sociálnej podpory.
Ako je na tom Alabama?
Čo sa týka sociálnej politiky, nie veľmi dobre. Preto je v našom programe hlavným cieľom, aby utečenci začali čo najskôr pracovať a stali sa sebestačnými a nezávislými. A aj keď majú iné štáty väčšiu štátnu podporu, myslím si, že v konečnom dôsledku je lepšie, keď sa u nás utečenci rýchlo zamestnajú, lebo o to skôr sa dokážu postaviť na vlastné nohy.
Keby som sa napríklad ocitla v Alabame ja so štatútom utečenca s dvomi deťmi, ako konkrétne mi pomôžete?
Vyzdvihneme si vás na letisku, dostanete veľmi skromne zariadený byt, jedlo a peniaze na ďalšie, pokiaľ nezačnete dostávať kupóny na stravu od vlády. Potom vám vybavíme doklady, nájdeme prácu, deti zapíšeme do školy a pomôžeme vám absolvovať základné zdravotné prehliadky. V rámci ďalších služieb vám naši pracovníci pomôžu uľahčiť adaptáciu na nový spôsob života.
A keby sme neovládali jazyk?
Deti zapisujeme do škôl, v ktorých sú okrem hlavnej výučby aj kurzy anglického jazyka. Samozrejme, že na začiatku majú problémy s prospechom, ale časom sa to vždy vyrovná a zlepší. Dospelým odporučíme návštevu anglických kurzov.
Ako reagujú americkí školáci na utečencov?
Problémy samozrejme sú, ale nie nejaké zásadné. Alabama bola síce vždy konzervatívnejšia, ale mnohé oblasti v USA sú vyslovene kozmopolitné. Oproti Európe USA absorbujú  utečencov menej problematicky, čo vyplýva z podstaty krajiny. Niekomu to trvá dlhšie, inému kratšie, ale takmer všetci, čo sa uchytia, aj veľmi rýchlo napredujú.
Týka sa to aj exotických prípadov?
Máme tu napríklad dosť veľkú skupinu meshkatijanských Turkov, ktorí pôvodne pochádzajú z oblasti medzi Tureckom a Gruzínskom. V časoch stalinizmu ich presídlili na územie Uzbekistanu, kde v osemdesiatych rokoch prepukli etnické nepokoje. Potom ich odtiaľ Uzbeci vyhnali, a keď sa títo Turci usadili v Krasnodarskej oblasti, nedokázali získať ruské občianstvo a práva z neho vyplývajúce. Mali obrovské problémy s bývaním, zamestnaním a školami. Sú veľmi rodinne založení, takže k nám posielajú celé zväzky - napríklad štyroch súrodencov s mnohodetnými rodinami a starou matkou. Sú súdržní, dokážu si navzájom pomáhať a sú aj veľmi pohostinní. Na začiatku to bolo hrboľaté, ale relatívne rýchlo sa adaptovali.
Amerika platí za to, že sa Rusko nedokáže postarať o vlastné dôsledky stalinizmu?
Svojím spôsobom asi áno. Berieme to tak, ako to príde. V našej organizácii v Alabame máme mimoriadne šikovnú pracovníčku, ktorá im hľadá zamestnanie a sama pochádza z Bosny. Prácu nájde všetkým bez rozdielu a rýchlo. Vďaka tejto jednej schopnej žene vykazujeme v Alabame najvyššiu zamestnanosť, čo je jeden z hlavných faktorov úspešnosti takýchto projektov.
Takže ani konzervatívni južanskí zamestnávatelia nie sú proti, keď majú zamestnať prisťahovalca?
Nikdy to nie je bez problémov. Závisí od kultúry a národa - niektorí utečenci majú vyššiu pracovnú etiku, iní menej, ale ak dobre robia, nikto ich nevyhodí.
Ako ovplyvnil vašu situáciu 11. september?
Po útoku sa nálada v spoločnosti zvrtla úplne proti cudzincom. Na jednej strane to bola prirodzená reakcia, ale zmietla so sebou aj utečencov. Bežný Američan si odrazu prestal uvedomovať, že utečenec je perzekvovaný človek, že mu možno vystrieľali celú rodinu a jeho kamarátom odsekli ruky, a keď videl počernejšieho človeka, myslel si, že hneď začne hádzať bomby. Stále to do určitej miery pretrváva.
Ako sa to odrazilo v číslach?
Pred septembrom sa počet utečencov, ktorých americká vláda prijala, pohyboval okolo 80-tisíc ročne. Po útoku na dvojičky to išlo prudko dole - na 30-tisíc. Bolo to dané aj tým, že sa zasekla celá bezpečnosť, ktorá nechcela nikoho pustiť. Už sa to utriaslo, ale dlho trvalo, kým sa našiel efektívny mechanizmus previerok. Dnes sú oveľa prísnejšie - okrem interview, ktoré robí imigračná zložka, robí kontroly aj CIA a FBI. Trvalo tri roky, kým sa našiel nový systém, ale ešte stále sa počty prijatých ľudí nedostali na úroveň spred 11. septembra 2001.
Na vašom čele stojí Konferencia katolíckych biskupov. Cítite vo svojej práci vplyv katolíckej cirkvi?
V USA je 10 celonárodných organizácií, ktoré sa zaoberajú umiestňovaním utečencov v krajine. Každá má svoje pobočky, ale Konferencia katolíckych biskupov ich má najväčší počet. Ich práca však nesúvisí so samotným náboženstvom. Ide vyslovene o praktické, materiálne služby a servis. Samotní katolícki biskupi sa veľmi angažujú v imigračných reformách, lobujú a apelujú na vládu. Podobne sa správajú aj luteráni a rôzne mimovládne organizácie.
Čo robíte, keď sa stretnete s prípadom rodiny, ktorej sa nedarí adaptovať? Dokedy ju podporujete?
Každá rodina sa v rámci možností skôr či neskôr nakoniec zariadi, ale keď je niekto v mimoriadnej kritickej situácii, určite ho nenecháme "len tak zahynúť". Naše základné služby plynú od jedného do šiestich mesiacov, ale limitované služby v rámci určitých programov až do piatich rokov. Federálne právo, ktoré reguluje naše granty, je veľmi exaktné v tom, čo, ako a za akých podmienok môžeme našim klientom poskytnúť.
Je možné, že Kubánec, ktorý emigruje do USA ako do prvej krajiny úteku, bude neskôr odsunutý do Anglicka alebo do Francúzska?
Nie, lebo Amerika má pre Kubáncov zvláštnu agendu a môžu získať štatút utečenca na území Kuby. Kubánci, ktorí emigrujú bez tohto štatútu, môžu buď požiadať o azyl, alebo zostanú v štátoch bez papierov. No ak ich chytia imigračné úrady, tak ich vrátia naspäť.
Ako žijú ľudia „bez papierov"?
Je veľa prípadov v prevažnej väčšine Hispáncov, čo v USA žijú a pracujú bez dokladov. Posledný návrh imigračného zákona, ktorý sa snaží vyrovnať  s touto situáciou, bol veľmi drakonický a vyvolal masové protesty po celej krajine. V USA o tom bola veľká diskusia. Úprimne povedané, vo svojej práci s ľuďmi bez dokumentov vôbec neprichádzam do styku. No myslím si, že ide o ľudí, ktorí v USA žijú dlhé roky a pracujú v povolaniach, ktoré by Američania nikdy sami nerobili. Ide o veľmi kontroverznú záležitosť, keď sa hovorí o ľuďoch, ktorí sa len snažia uživiť svoju rodinu a žiť normálny dôstojný život. Je to rozporné aj z pozície vlády, aj Američanov ako takých. Názory sú vyhrotené, lebo niekto si o nich myslí, že sú kriminálnici, keď sa do USA dostali ilegálne, a nemajú tam čo hľadať. Na druhej strane, keď si uvedomíte, čo pre krajinu robia a koľko ich tam vlastne je, bolo by oveľa konštruktívnejšie nájsť pre nich priliehavý pracovný program. Je to smutné - niektorí sú tam celé roky a majú deti, ktoré tam chodia na základné a stredné školy, ale nemôžu si rozšíriť vzdelanie, pretože nemajú doklady. Je to akoby maličkosť, ale ich je veľmi veľa...
Vo Francúzsku mladí potomkovia afrických emigrantov vypaľovali ulice Paríža. Nebojí sa USA podobných nepokojov?
Nemyslím si, že by sa to vyhrotilo až do takých extrémov. Teraz je pri moci konzervatívne vedenie, napriek tomu si myslím, že Bush sa snaží ako-tak nájsť nejaký kompromis. Možno preto, že sa blížia voľby, ale bol kritikom tohto návrhu a zastával liberálnejší postoj.
Uteká sa z Ameriky?
Američania sú väčšinou zaťažení na svoju krajinu. Myslia si, že majú to najlepšie, čo na zemi existuje. Možno je to aj tým, že nemajú príliš veľký rozhľad. (Smiech.)
Sú Američania viac veriaci ako naši ľudia?
Myslím si, že sú veriaci viac, než my. Kostol a viera sú prirodzenou súčasťou života a kultúry. Ich kostoly veľmi aktívne plnia charitatívne funkcie spoločnosti - starajú sa o ľudí, o slabšie vrstvy, aktivizujú sa v najrôznejších sociálnych problémoch. Napríklad, po hurikáne Katrina, keď bol zúfalý nedostatok prístreškov pre obete katastrofy, každý kostol vybral neuveriteľne veľké zbierky. Sú proste angažovaní.