Dobrý deň z Normandie. Bolo tu pekné sparno, ale prehnalo sa tu aj pár búrok a lejakov. Za tie roky, čo sem jazdíme, zvykli sme si jazdiť po kraji a stále niečo objavovať, čo sa v horúčave dosť dobre nedá. Našťastie sa tu aj tá horúčava znáša omnoho lepšie - v najhoršom prípade, keď už naozaj máte strach, aby ste sa nevyparili, vleziete do mora. To už má skoro dvadsaťjeden stupňov a všetci sú z toho celí nesvoji - len aby sa more neohrialo ešte viac, aby  sa sem nezačali drať aj tí, čo doteraz nad tunajším morom ohrňovali nos.

Každé ráno sa tu objavujú kone, pretože neďaleko - nejakých 15-20 km - je jedna z najslávnejších dostihových dráh Európy, preslávená aj tým, že za dvestopäťdesiat rokov sa zmenila len v tom, že má zavedený elektrický prúd.

Pozdĺž mora je preto pár stajní, kde práve trénujú kone pre deauvillské dostihy. Musím sa priznať, že už ako chlapec som ku koňom tak priľnul, že som istý čas jazdil parkúry - a to už vám zostane na celý život. Takže som sa musel na koni povoziť aj tu - "dědek - nedědek". Je to nádhera -  sedieť v sedle a pod sebou cítiť, ako koník kluše, cvála, či len kráča vlniacou sa vodou, aký je spokojný a občas zmáča aj vás, aby ste v tej radosti „jeli" spolu. Asi 40 km odtiaľ do vnútrozemia je najväčší francúzsky žrebčín. Takmer tristoročný. Vybudoval ho minister financií kráľa Ľudovíta - Colbert, a je to zázrak. Majú tu anglické aj arabské plnokrvníky, ale i dvanásťmetrákové chladnokrvné žrebce s vlajúcou bielou srsťou tesne nad kopytami (čo vyzerá, akoby mali tlsté mohérové ponožky), čo kedysi ťahali delá a pivovarské vozy. Každú nedeľu tu tunajšie konské osadenstvo predvádza ľudským návštevníkom svoje show a je to úchvatné - a je na tých koníkoch vidieť, akú majú z toho radosť. A vy si potom môžete zájsť do ich stajní…
Rýchlo preč! Treba ísť do zámku, ktorý je múzeom balónového lietania… Alebo si podľa prospektu obzriete pät - šesť prastarých mlynov, v ktorých ale žijú ľudia (samozrejme, že už žiadni mlynári) a pozvú vás (keď chcú) na pohárik. Viete, čo je tu zaujímavé? Že som ešte nevidel, aby tu ľudia boli na seba zlí. Čo tak občas poslať sem našich politikov?... Dovidenia, na budúce znovu z Normandie.

Autor: JIŘÍ STRÁNSKY