"Nezvratne dokazujú, že doping schválil Ústredný výbor Komunistickej strany Československa a zaštítila ho vtedajšia vláda," tvrdí článok. Cituje lekára Pavla Stejskala, ktorý pracoval v ústave, kde sa anaboliká športovcom rozdeľovali: "Bola to tajná politika, štát sa za podporu dopingu hanbil, my sme mali strach."
Hitom boli anaboliká
V sedemdesiatych rokoch zažíval doping zlatú éru, lebo svet sa len dohadoval, aké látky dať na čiernu listinu a analýzy odhaľovania ich stôp v moči boli ešte nedokonalé. Jedným z bojových polí zápasu Východ verzus Západ sa stali športoviská. S tichým súhlasom vládnych garnitúr sa veselo dopovalo na oboch stranách.
Hitom boli anaboliká, ktoré niektorí americkí atléti (po vzore kulturistov) užívali už v päťdesiatych rokoch. "Racionálna aplikácia anabolík prispeje k politickej propagácii športu v socialistickom štáte a k upevneniu prestíže republiky," cituje český denník z tajnej správy pre vtedajšieho šéfa Čs. zväzu telesnej výchovy Antonína Himla.
Po vzore NDR
S centrálne riadeným dopovaním špičkových športovcov sa v Československu začalo v období medzi mníchovskou (1972) a montrealskou olympiádou (1976). Tak trochu po vzore Nemeckej demokratickej republiky, ktorej športovci vďaka prepracovanému systému práce s talentmi, ale aj s užívaním farmakologických prípravkov tromfli "triedneho nepriateľa" z NSR na olympiáde aj na jeho pôde (NDR 20 zlatých, NSR 13).
Skúsenosti tohto typu sa však v socialistickom tábore neodovzdávali nezištne ani spojencom - aj v jeho vnútri vládlo súperenie. Čiastkové informácie o látkach, ich dávkovaní a správnom čase vysadenia, aby ostali neodhalené kontrolou, sa najskôr dali získať od kolegov-trénerov pri barových pultoch.
"To, čo sa k nám vtedy dovážalo, boli preparáty, ktoré v NDR už vrcholoví športovci neužívali, lebo mali účinnejšie, ťažšie odhalitelnejšie," myslí si nemenovaný slovenský tréner.
Demetrovič: S tým nemám nič spoločné
Podľa MF Dnes, niektoré objednávky anabolík prechádzali aj cez sekretariát šéfa športu Himla. Podpredsedom ÚV ČSZTV v rokoch 1973-1986 bol okrem iných aj Slovák Ernest Demetrovič. "Do tejto problematiky som nerobil, nechcem mať s ňou nič spoločné," povedal včera pre Sme 72-ročný, v Bratislave žijúci dôchodca, bývalý popredný stolný tenista. "Mal som na starosti metodiku, telovýchovné kádre, najmä trénerov a masový šport. Do iných vecí som sa nestaral a dištancujem sa od nich."
Vrcholový šport patril do sféry iného podpredsedu Rudolfa Dušeka. Ten šéfoval istý čas aj čs. atletike a v čase jej veľkých úspechov na premiérových MS 1983 v Helsinkách bol členom rady Európskej atletickej asociácie. Z toho obdobia sú dodnes platné niektoré rekordy, označované za "rekordy za hranicami poctivého športu".
"Sedel som vtedy vo zväzovej komisii vrcholovej atletiky, ale v nej sa o dopingu nikdy nehovorilo, to sa zrejme riešilo po inej línii," tvrdí Viliam Martinkovič, zodpovedný za talentovanú mládež, dnes pracovník Slovenského atletického zväzu. "Vtedajší šéftréner Miloš Dajbych bol skvelý manažér, poznal tézu, že každý má vedieť len to, čo má vedieť."
Benčík: Z chodcov nikto nič nebral
"Nebolo by správne hádzať všetkých do jedného vreca," pripomína chodecký tréner Juraj Benčík, ktorý vtedy viedol nanajvýš úspešnú garnitúru na čele s Jozefom Pribilincom. Okrem nej vtedy slovenská atletika vlastne ani nemala inú silnú skupinu reprezentantov.
Benčík tvrdí, že preňho nie je doping háklivá téma. "Z mojich zverencov určite nikto nič zakázané nebral. Z jednoduchého dôvodu: nemuseli, nepotrebovali to. Chôdza je vytrvalostný šport a vtedy ešte nebolo známe EPO. Anaboliká by nám boli skôr uškodili. Ak by pomohli, tak len v regenerácii, ale tú sme dokázali zabezpečiť iným spôsobom. Dokonca nás ani nikto netlačil, aby ich chodci užívali. Neviem či preto, že poznali ich účinnosť, alebo poznali môj názor, že by som nikdy nespolupracoval s niekým, kto čosi zakázané berie."
Strážny pes - laboratórium
Nájsť športovcov, trénerov či lekárov, ktorí by verejne priznali, že boli súčasťou riadeného dopingu v bývalom Československu, je ťažké. Všetci, ktorí v oných rokoch pôsobili vo sfére vrcholového športu však pripúšťajú, že existoval.
Riadený bol federálne, z "baráku", ako sa vravelo pražskej budove ČSZTV, a šiel najkratšou cestou cez vytypovaných ľudí v strediskách vrcholového športu. "Doping ordinovali len prísne vybraní lekári," konštatuje Václav Pacina v MF Dnes.
V Československu nebolo špecializované farmakologické pracovisko na vývoj dopingových prostriedkov. Existovalo však pražské antidopingové laboratórium, "hliadkujúci pes čistoty reprezentantov". V ňom, ako tvrdí český denník, sa urobili "tisícky tajných testov". Hviezdy z "rizikových športov" pred odchodom na veľké podujatia odovzdali moč a v prípade pozitívnej analýzy neodcestovali, prípadne po telefonáte priamo do dejiska podujatia ich "stiahli z obehu" a poslali domov.
Občas to nevyšlo. Ako v prípade diskárky Šilhavej a guliara Machuru, ktorých nachytali na dopingu počas Európskeho pohára 1985 v Moskve, hoci pražské testy naznačovali, že sú v norme. Potom sa začalo vyšetrovať, kto je na vine. Šéftréner Dajbych bol presvedčený, že na vine boli nedokonalé vybavenie pražského laboratória.
Po škandáloch v Taliansku, Španielsku, Grécku či USA si už dnes zrejme žiadne akreditované laboratórium netrúfne tajne testovať svojich.
Dajbych zomrel, ale doping žije ďalej. U nás, aj inde. "Myslíte si, že čerstvý prípad amerického šprintéra Gatlina by bol možný bez tolerancie tam navrchu?" pýta sa Benčík.
