Vyše 80–ročný film Jánošík od amerických Slovákov sa premietal v kaviarni zo starej mašiny a pri horiacom kozube.
FOTO – ARCHÍV
Označenie festival nie je presné, pretože 4 živly si hovoria smiešne archaicky „seminár“. Tento ročník bol výnimočný z troch dôvodov.
Prvý je banálny. Upršané počasie spôsobilo, že medzi filmami si len extrémni odvážlivci odskočili schladiť hlavu do tajchov. Druhý je potešujúci - jeden z tých odvážlivcov bol holandský režisér Gert de Graaff, čo je v osemročnej živelnej histórii prvý hosť. Premietal sa tu jeho film More, ktoré myslí, po ktorom nasledovala debata s režisérom.
Bolo o čom. Je odvážne nafilmovať v 21. storočí snímku, v ktorej sa neriešia primárne ľudské pudy, sex, násilie ani romantické stretnutie dvoch osamelých duší.
Strecha a amfík
Namiesto toho kamera sníma názvy zenbudhistických kníh, obrazy na stenách, ktoré nie sú obrazmi, a hlavnú postavu, ktorá si neustále kladie otázku: „Kto som?“. Vďaka hre s optickou ilúziou neunavuje, že žiadna odpoveď nie je správna.
Gert de Graaf Slovensko a jeho filmové festivaly pozná. Pred niekoľkými rokmi priniesol svoju snímku na Artfilm, potom tam zasadol v porote. More, ktoré myslí uvádzal aj Medzinárodný filmový festival Bratislava. Štiavnické 4 živly ho nadchli. Atmosférou, plným kinom a divákmi.
Festival bol výnimočný aj vďaka priestorom, kde sa od štvrtka do nedele premietalo. A to je sľúbený tretí dôvod. Tohtoročná téma znela hore-dolu, čo v praxi znamenalo aj to, že na streche oproti čajovni Klopačka bežal Počkaj zajac, ale aj novšie, nielen animované filmy.
I keď to znie smutno, ale klišéovitý obraz - sedieť v noci pod hviezdami v amfiteátri, zababušene v deke a s čajom v ruke, začína byť tiež raritou. Nehovoriac o tituloch - Zemanov Vynález skazy, sci-fi Muž, ktorý spadol na zem s Davidom Bowiem či Delikatesy s ostrým humorom ako poctivo nabrúsený nôž miestneho mäsiara z filmu.
Ten posledný skončil pre počasie napokon v Akademiku, riadne preplnenom.
Diváci v helmách
Amfík a strecha je nič oproti bani. V štôlni Banského múzea mohli „živláci“ spod baníckej helmy v nepremokavom kabáte a s ťažkou baterkou v ruke pozerať jeden z troch privezených krátkych filmov od surrealistického milovníka mäsa, alchýmie a šialenstiev, českého režiséra a výtvarníka Jana Švankmajera.
Zánik domu Usherovcov trval len krátko, ale premietanie asi 30 metrov pod vstupom do podzemia bolo efektné. Po Poem cez Švankmajerove oči urobili najmúdrejšie tí, ktorí sledovali baníckeho lektora. Lebo to, že sa niekto stratil v chodbách bane, zistí sprievodkyňa od oka, napríklad keď chýbajú pri odovzdaní vecí dve baterky. A námety obidvoch pánov je predsa len príjemnejšie čítať a pozerať. Experiment s premietaním filmov na rôznych úrovniach vertikály bol však výborným festivalovým krokom nahor.
Prvý Jánošík pri kozube
Mnoho divákov si nechalo ujsť jeden z najpôsobivejších festivalových zážitkov. V nedeľu večer sa v kaviarni Libresso premietal 16–milimetrový film Jánošík z roku 1921. V jej zadnej miestnosti so starými klenbami viac zvuku, než mal prvý sfilmovaný, odvážny a pôvodne nemý Jurko Jánošík, vydávala vrčiaca premietačka prerývaná praskaním dreva v kaviarenskom kozube. Režisér Ján Siakeľ sa vysťahoval pred prvou svetovou vojnou do USA a nápad natočiť hrdinské činy Jánošíka vznikol v Chicagu.
Osud filmu z dielne amerických Slovákov bol zvláštny - najskôr sa mu u publika darilo, potom záujem oň vyprchal, a na záver skončil v garáži producenta Jána Závodského, amerického Slováka, kde čakal na svoje objavenie. Dnes je na zozname Svetového dedičstva UNESCO.
Romanticky zatuchnutý a najmä tajomný duch priestoru dodával filmu niečo, čo nenájdete v multiplexe, na veľkých filmových festivaloch, ani doma s dévedéčkom. To len tak, pre tých, ktorí sa dookola pýtajú, načo sú nám filmové festivaly?
