Márius Kopcsay: Domov • Koloman Kertész Bagala • LCA • Bratislava 2005

Niekedy nemáte ani kde plakať. Tobôž ruky, na ktorých. Román Domov je o pocite. Pocite vykorenenosti, straty, zúfalstva, keď človek nevie, kam poriadne patrí a tam, kam by patriť mal, sa dobre jednoducho necíti. Je to kniha o hľadaní. Seba, spoločnosti, peňazí a vlastného šťastia. A keď už nie šťastia, tak aspoň obyčajnej spokojnosti.

Mucha, hlavná postava Kopcsayovej najnovšej prózy, sa totiž presťahuje spolu s rodinou - na popud manželky a trochu i proti vlastnej vôli - z paneláku na periférii do centra mesta. Lenže, od tohto okamihu je všetko už len horšie. Presťahovať sa totiž neznamená vždy do lepšieho. Ani života.

Ono, v slovenskej literatúre to nie je nič nové. Tradícia anti- a iných nehrdinských hrdinov je u nás bohatá. A Mucha, ekológ-amatér, hypochonder, hysterik, neúspešný podnikateľ s písmenkami a hlavný predstaviteľ Kopcsayovej knihy - občas sa núka povedať, že v čomsi azda i Kopcsay sám - je len ďalší z radu. Radu bezvýznamných. Človek „milión“. „Nemá peniaze, nemá čas, nemá jedlo, nemá cigarety,“ píše sa v knihe. Zato má až plnú hrsť všemožných frustrácií.

Precitnutie do reality býva občas ťažké. To Muchovo obzvlášť. Manželka, ktorá po materskej neúspešne hľadá prácu, malý syn a nekonečné potácanie sa od pôžičky k pôžičke. Práve účty a splátky, niekedy i splátky životu, sú v tejto knihe podstatné. A podstatné sú i sny. Najmä, keď Mucha občas nevie rozlíšiť medzi snom a skutočnosťou. Pretože jeho sny sú „zákerne realistické“. Potom nepomáha ani celá psychoanalýza s Jungom či Aepplim, ktorú si tak zúfalo volá na pomoc.

Text knihy Domov je výrazný svojou rytmikou, pulzom. Kopcsay seká slová, vrství vety, buduje atmosféru. Vytvára ilúzie. Podobne ako jeho postavy ilúziu domova. Pretože dom, to ešte neznamená domov. Domov sú maličkosti.

Aj Kopcsayova kniha je plná drobností. Autor je v tomto dôsledný. Má silný zmysel pre detail, odpozorovaný pri potulkách dnešnou i včerajšou spoločnosťou alebo Bratislavou. Napokon, čím iným môže byť kniha, ktorá sa začína slovami „zazvonil zvonec“. Dobre podľa nej už asi bolo.

Napriek tomu je to kniha výnimočne silná, práve svojou absurdnou každodennosťou, ktorou je slovenská realita taká povestná.