Sprisahania sú stále v móde
Javier Sierra: Tajná večera • Ikar • Bratislava 2006 • Preklad: Milada Pauleová
Písanie o sprisahaniach, tajomstvách a mýtoch je staré ako literatúra sama. Istú medvediu službu takýmto námetom v poslednom čase spravili Dan Brown i Umberto Eco.
Ten prvý menovaný zručným a čítavým, i keď nie vždy práve korektným miešaním faktov a fikcie, pravdy a výmyslov. Druhý zas zaujímavými príbehmi, ktoré sú však pôžitkom skôr pre sčítanejších čitateľov. V jeho textoch sa dajú nájsť odkazy na filozofiu či teológiu.
I preto sa kniha Javiera Sierru nemôže vyhnúť porovnávaniu. Najmä v súčasnej ére brownmánie, keď sa každý druhý venuje odkrývaniu „skrytých“ odkazov v umeleckých dielach z čias renesancie. Na tejto vlne sa vezie i Tajná večera.
Príbeh sa odohráva okolo dominikánskeho inkvizítora Augustína Leyreho, ktorý sa snaží rozlúštiť prepletenec symbolických odkazov na Da Vinciho Poslednej večeri v milánskom kláštore. K tomu neodmysliteľná štipka kresťanských odpadlíkov v podaní katarov, neschválené cirkevné texty, nejaká tá vražda, kódy a kontroverzný pápež Alexander VI.
Lenže, aj keď miešaním pravdy s fikciou a spádom Sierra pripomína Browna, kniha je skôr variáciou na Ecovo Meno ruže. Podobná ústredná postava, podobný spôsob výkladu. Nie vždy je však variá—ciou podarenou.
Nepresné narábanie s históriu jej azda možno odpustiť, napokon, je to iba beletria. I keď - napríklad Mirandola nikdy nebol kabalistom alebo Silánius nemohol stvárniť Platóna za jeho života, pretože Platón zomrel približne o dvadsať rokov skôr, ako je dátum uvádzaný v knihe. Napätie sa z knihy týmito nepresnosťami vytráca, pretože pôsobia rušivo. Málo príjemné sú tiež niektoré chyby v texte a v jednej pasáži i zámena apoštolov na Da Vinciho obraze.
Na druhej strane, čiateľa nemusia takéto veci príliš zaujímať. Chce silný príbeh. A na to je Tajná večera dostatočne priamočiara. Dej nikam neodbočí, čo môže byť kladom i záporom.
Ak sa vrátime k porovnávaniu s Ecom, Tajná večera vzdelanému čitateľovi priveľa nedá. Napokon, ani sám príbeh nie je ktovieako originálny či nepredvídateľný. A o Leonardových dielach už bolo popísaných toľko kníh, že každá ďalšia je len nosením dreva do lesa.
Avšak prečo by takéto nosenie dreva nemohlo byť zábavné? To sa Sierrovi vcelku darí, len nemáte najmenší dôvod čítať tento text i druhý raz. Tobôž tretí.
“S príchodom racionalizmu sa stratila značná časť bohatstva, ktoré zanechali naši predkovia,“ tvrdí autor v úvode. S tým možno určite polemizovať. Najmä, ak by toto bohatstvo malo vyzerať ako Tajná večera.
Napriek tomu nie je táto kniha zlá – hodí sa na dovolenkové čítanie kdesi pri vode, na horách alebo v posteli. Treba ju totiž čítať ako detektívku alebo thriller.
Čakať od nej viac by bolo chybou.
