"Posledný ligový zápas som v Interi Bratislava odohral tuším v roku 1979 s Chebom. Rozlúčkové zápasy neboli vtedy tak v móde, takže sme len posedeli so spoluhráčmi a pospomínali. Bez toho by to nebolo ono. Neskôr sa so mnou oficiálne rozlúčil aj klub. Na jednej strane som končil jednu veľkú životnú etapu, ale mal som aj radosť, že si ešte zahrám v Rakúsku a predĺžim si futbalový život. Odchody do zahraničia mali totiž vtedy veľmi prísne pravidlá. Už počas kariéry sme chodili na trénerské kurzy a ja som vedel, že takýmto smerom by som sa chcel uberať. Takže bolo prirodzené, že v rakúskych kluboch som sa časom dostal do pozície hrajúceho trénera. Nikdy som nemal tú česť zahrať si nejaký rozlúčkový zápas, azda iba na narodeninách niektorého z mojich spoluhráčov. Ale naša partia bývalých reprezentantov sa stretáva dodnes a keď dostaneme pozvanie, radi si zahráme."
Mária Ďurišinová, hádzanárka, pracuje ako právnička
"Moje reprezentačné lúčenie bolo rozpačité. Československo malo v Taliansku bojovať o postup do skupiny B. V tom čase som hrala v Olympii Ľubľana. Pred odchodom ma mnohí odhovárali od účasti, vraj že som neabsolvovala celú prípravu, len posledný turnaj a že zrazu chcem hrať. Vôbec som nechápala, čo sa to deje, atmosféra nebola dobrá. Lenže ja som chcela pomôcť reprezentácii, to mal byť spôsob mojej rozlúčky. Po jednom zo zápasov, keď už bolo jasné, že postúpime, som sa aj napriek protestu trénerov rozhodla, že sa vrátim za klubovými povinnosťami. Povedala som to dievčatám v šatni, rozplakala sa a ony sa ma zastali. Kariéru som definitívne ukončila v rakúskom klube, ktorý sa potreboval zachrániť, a na rozlúčku som sa stala najlepšou strelkyňou najvyššej súťaže. Za samostatné Slovensko som nikdy nehrala, ale aj teraz sa mi sníva, že som sa na palubovku vrátila."
Ľubomír Moravčík, futbalista, tréner SR do 16 a 17 rokov
"V lete roku 2002, keď už som vedel, že som na odchode z Celticu Glasgow, sa podaril zorganizovať rozlúčkovo-benefičný zápas. Generácia reprezentantov, s ktorými sme hrali na MS, a Nitrania, s ktorými sme sa dostali do Pohára UEFA. Mal som už 37 rokov, bolo jasné, že koniec musí prísť. Preto som celú vec nebral príliš emotívne. Kariéru som si ešte chcel pol roka predĺžiť v Japonsku, no rýchlo som sa zranil. Aj telo už bolo proti. Môj posledný zápas v Celticu bol pohárový. Vo finále proti Glasgow Rangers si ma tréner šetril na predĺženie, ale v poslednej minúte sme dostali gól a prehrali sme 2:3. Takže som si vlastne ani nezahral. Potom sme ako vždy mali spoločnú večeru a na druhý deň som sa bol na štadióne so všetkými rozlúčiť. Myslím si, že som trafil ten správny okamih, kedy odísť, v najlepšom, na lavičke sa mi veľmi vysedávať nechcelo."
