Materiál o mladých, zapojených do predaja drog v Riu de Janeiro, nakrúcal režisér Celso Athayde zhruba dva roky. Rozprával sa s nimi o ich pocitoch, plánoch a predstavách, o strachu zo smrti, sedel vedľa nich, keď predávali drogy.

Keď pred troma mesiacmi TV Globo jeho dokumentárny film odvysielala, šokoval celú Brazíliu. V tom čase bol zo 16 mladých chlapcov, ktorých život dokument zachytáva, nažive už len jeden.

Predaj drog má v Brazílii svoju pevnú hierarchiu. Predavači, od ktorých si konzumenti drogu kupujú, väčšinou nemajú viac ako 15 či 16 rokov, a pracujú v noci. Aj preto sa im hovorí "falcao", alebo jastrab.

Vojna medzi gangmi

Po scéne, na ktorej 12-ročný chlapec odkryje poklop kanálu, slúžiaceho ako sklad zbraní, a začne z neho vyťahovať pištole, granáty, samopal, ostreľovačku, až po guľomet, nasleduje ďalšia, kde 15-roční chlapci v kapucni, s pištoľou v ruke rozprávajú, ako a koľko platia policajtom, ako funguje biznis, či ako si musia okrem policajtov z elitnej jednotky BOPE dávať pozor na prepady gangu zo susednej štvrte (favely).

Niekoľkodňová vojna o miesto predaja drog medzi dvoma gangmi, v centre, vo favele Catumbi (susediacej so sambodrómom, na ktorom sa koná karnevalové defilé vysielané do celého sveta) bola minulý mesiac.

Desať mŕtvol, zviazaných lepiacou páskou, a zabalených v čiernom vrecku od smetí, položených na chodníku v centre Ria o ôsmej ráno, šokovalo ľudí kráčajúci do práce. Ďalšie 4 mŕtvoly boli v aute zaparkovanom neďaleko vládnej budovy, ďalšie sa objavovali na rôznych verejných miestach ešte niekoľko dní.

Východisko z mizérie

Priemerný vek, keď zomierajú mladiství, zapojení do predaja drog v Riu de Janeiro, je 16 rokov. Z novších sociologických prieskumov vyplýva, že mužská veková kategória od 18 do 24 rokov je vo favelách a chudobných štvrtiach oproti iným vekovým kategóriám málo početná. Jednoducho chýba.

Pre mnohých z nich je alebo bolo zapojenie sa do predaja drog jediným východiskom, ako sa dostať z absolútnej mizérie.

Zlyhanie štátu

Štát zlyháva, a je reprezentovaný policajnou represívnou zložkou, ktorá situáciu nerieši, ale iba potláča a často na zločine participuje.

Medzi obyvateľstvom v Brazílii polícia naozaj nemá najlepší obraz. Je presiaknutá všadeprítomnou korupciou a často sa na zločinoch podieľa spolu s podsvetím. Správy o policajtoch zapojených v organizovanom zločine sú tu na každodennom poriadku, občas doplnené aj šokujúcimi informáciami.

Jednou z nich bola aj masakra vo štvrti Baixada Fluminense, uskutočnená šiestimi policajtmi v uniformách, ktorí si prišli vybaviť účty s miestnymi narkotrafikantmi. V Bare, do ktorého nabehli a spustili paľbu, zastrelili 31 ľudí. Správy o podobných "exterminačných komandách" polície, ktoré konajú síce v uniformách a s použitím služobných áut a zbraní, ale na vlastnú päsť, tu nie sú až také nezvyčajné.

Na druhej strane, sa im nečudujem - v rokoch 2000 až 2004, bolo v Riu de Janeiro zastrelených 758 policajtov. Plat mnohých z nich nepresahuje 1000 realov, čo je niečo cez 300 eur, bývajú v mizerných štvrtiach, nemajú žiadne väčšie výhody, a každý deň môže byť po nich.

Elitná jednotka

Za výnimku sa donedávna považovala len "elitná jednotka" BOPE, ktorá sa nasadzuje na najťažšie a najnebezpečnejšie akcie, väčšinou proti protivníkom, ktorí naozaj nemajú čo stratiť.

V roku 1995, keď mala 150 členov, sa o nej hovorilo ako o jedinej, ktorá nie je skorumpovaná. Dnes má niečo cez 500 policajtov, a hovorí sa o nej už niečo iné, ale svojimi akciami stále vzbudzuje obdiv na jednej a hrôzu na druhej strane.

Dvaja bývalí velitelia jednotky BOPE o nej nedávno napísali knihu. Braulio Montovani (scenárista filmu Mesto bohov, ktorého scenár k spomínanému filmu bol navrhnutý na Oscara), ju spracoval ako filmový scenár, a americká produkčná spoločnosť Weinstein Co. ho kúpila za 1,7 milióna dolárov. Akčný film, opisujúci dennodennú rutinu troch policajtov jednotky BOPE, čo sa o nejaký mesiac ešte len začne nakrúcať, má už teraz garantovanú distribúciu po svete.

Je to príbeh mladého policajta, čo doobeda študuje právo spolu s "deťmi strednej vrstvy" (ktoré si žijú svoj bezstarostný život, na univerzite predávajú marihuanu, a o policajtoch si myslia svoje).

O 18.00 nastúpi do služby, ponára sa do iného sveta a vchádza do sveta vojny. Po noci strávenej v pekle sa služba končí a s ňou aj jeho "každodenný Vietnam". Vracia sa domov, kde spolu s manželkou a synom prozaicky raňajkuje.

Napriek tomu, že film ukazuje korupciu, násilie a mučenie, ktoré používajú policajti dennodenne, ide o propolicajný film. Ukazuje to, čo si v Brazílii uvedomuje málokto. Policajt zarába málo, je slabo trénovaný, nemá zodpovedajúce vybavenie, a býva na miestach, kde je ľahkou obeťou.

Historky z castingu

Môj kolega André práve dokončil prácu kameramana na castingu, výbere hercov pre film. Pri pivku porozprával pár historiek.

V deň, keď bol casting na policajtov, ktorí mali s plastikovou pištoľou - hračkou ukázať, ako zneškodnia mladého narkotrafikanta, v pokoji vytiahli svoje naozajstné pištole, a navrhli aj to, že môžu ukázať pár trikov. Napríklad to, ako za pomoci priškrtenia plastikovou taškou zo supermarketu, po ktorej nezostanú žiadne stopy, "vytiahnu z banditu pravdu", prípadne o vypaľovaní dlane cigaretami, čo tiež zaberá.

Na druhý deň, počas castingu na narkotrafikantov, ktorí mali zahrať "popravu" zajatého policajta, boli niektorí tiež veľmi presvedčiví. Potom, čo odišli, ich agent potvrdil, že niekedy boli sami "šéfmi predaja" drog vo favele.

Príbehov je dosť

Sedel som doma, listoval som si v scenári, za ktorý niekto zaplatil 1,7 milióna dolárov, predstavoval si, ako by sa dal nakrútiť.

Napadlo mi, že po jeho úspechu určite prídu ďalšie.

Ako témy by mohli byť napríklad spolupráca a tréning, ktorý narkotrafikantom z Ria dávajú kolumbijské jednotky FARC, alebo o tom, ako si miestni narcos pozvali do Ria kopu bývalých vojakov z Angoly.

Tí im tu teraz vo favelách dávajú "know-how" v štýle guerilla, ktorý si trénovali počas dlhých rokov občianskej vojny.

Možno by to mohol byť aj príbeh 80-ročnej dôchodkyne z Copacabany, ktorá si za 24 splátok kúpila videokameru a zo svojho balkóna oproti miestu, kde sa predávajú drogy, dva roky nakrúcala narkotrafikantov, policajtov, a konzumentov. 30 hodín materiálu potom odovzdala redaktorovi novín Extra (brazílsky Nový Čas) a do 24 hodín bolo v base 9 policajtov, niekoľko narcos, a prestrelky, ktoré sa pri zatýkaní strhli, trvali pár dní.

Autor: Jan K. Myšľanov