Skúsenosť prvá

Len zopár kilometrov za českou hranicou v podstate ešte pred začiatkom letnej sezóny. Vychytená štýlová reštaurácia plná hostí, čas obeda.

Naše rozpaky pri vchode zaregistroval čašník a ihneď nám ochotne vyriešil pre nás neriešiteľný problém.

"Klidně můžete dovnitř i s pejskem, pokud neznačkuje." A skôr ako sa naše teľa poskladalo pod stôl, už malo pred ňufákom misku s vodou.

Verte, bol to šok. Asi viac z predstavy, čo by sme si vypočuli u nás.

Skúsenosť druhá

Pustevny so svojím božským patrónom Radegastom a stovky školákov na výlete, bežný pracovný deň.

Zaregistrovali sme novú kolibu a dúfajúc v možnosť nasýtenia sa iným ako premastenou klobásou v bufete sme tam zamierili.

Nepotešili nás slová čašníčky: "My máme dnes vlastně zavřeno, právě jsme se vrátili z města..." a teraz šok druhý, "...ale jen si sedněte hned vám připravím, co si budete přát!"

O desať minút sme mali na stole menu ako z rozprávky.

Pre úplnosť dodávam, v celej obrovskej kolibe sme boli sami.

Skúsenosť tretia

Cesta možno ani nie okresná, malá dedinka možno s tisíckou domorodcov a malá cukráreň pri nej.

Malá, ale iba na pohľad, vnútri na ploche o málo väčšej ako trafika sme našli sortiment zmrzlín, nanukov, zákuskov, nápojov a čo ja viem ešte čoho od výmyslu sveta.

Skúsenosti slovenské

So skvelými pocitmi z ľudí, ktorí nás RADI obsluhovali, sme sa na spiatočnej ceste rozhodli zastaviť v poľovníckej reštaurácii v Šintave.

Už zďaleka sme videli na dverách mreže. V nedeľu napoludnie, nič to o nejakú polhodinku prechádzame cez Tvrdošovce, tam je skvelá reštaurácia Kely. Tiež s mrežami na dverách, v nedeľu napoludnie, vraj sa im to cez deň nerentuje.

Uvažujem, v čom je rozdiel v myslení majiteľa tu a v tej českej kolibe.

Zákaz vstupu

Prešlo pár týždňov a povinná dovolenka s malými školákmi. Na ceste z Počúvadla sme sa v pondelok zastavili v Banskom múzeu - skanzene Klinger.

Na parkovisku rušno, zväčša zahraniční turisti. Za plotom detský hurhaj. Vchádzame cez neuzamknutú bránku s nápisom Vchod do múzea.

Oproti nám sa blíži zrejme sprievodca a skôr ako sme otvorili ústa na pozdrav, povie: "Tá bránka je zrejme zatvorená z nejakého dôvodu a nie aby ste nám sem lozili, v pondelok máme zatvorené, tie decká tu sú vopred ohlásený výlet."

Zareagoval som iba smiešnym argumentom, že zatvorené je niečo, ak je uzamknuté a nie pootvorené a bez otváracích hodín. Hneď som pochopil blahosklonné úsmevy ľudí z áut odchádzajúcich z parkoviska.

Keď videl, že sa nedám, veľkodušne nám povolil obhliadku odtiaľ-potiaľ, s dobrým pocitom, že si svoje odbrechal.

Bolo mi ľúto mladej rodinky z Poľska, ktorí nechápajúc sa naň usmievali ešte aj v čase keď vykrikoval, že čo tam lezú, keď je tam ZÁKAZ VSTUPU! To už bolo priveľa, zhnusene sme sa pobrali preč. Za tú necelú polhodinku sa na parkovisku otočilo asi 20 áut.

Brhlovce

No a privítanie, aké sa nám dostalo v Tekovskom múzeu kamenných obydlí v Brhlovciach, bola čerešnička na torte.

Mladá sprievodkyňa, možno brigádnička nás, po tom ako sme vošli do dvora tohto obydlia, okríkla spoza pultu jednej z miestností: "Nikam mi tam nechoďte, tu sa platí, kde vás budem naháňať!"

Bolo to vo dvore, kam sa zmestia tak dve autá.

Naša malosť

Ten, kto nás obšťastňuje úvahami o našom nízkom sebavedomí a nepriebojnosti, zrejme ešte nebol na dovolenke na Slovensku.

Náš problém je v našej malosti. Aby sme pri úslužnosti a slušnosti vari nevyzerali, že sa ponižujeme a podlizujeme, tak sa tvárime naduto, arogantne a panovačne. A pritom zostávame hlúpi ako ten súdruh, ktorý v turistickej špičke nariadi voľné pondelky a neuvedomuje si, že turisti sa tam už nikdy nevrátia

Autor: Miroslav Mojzeš