"No, to je ale..." nemohla lapiť dych, "...vrchol. Toľká drzosť." Spýtavo zdvihnem hlavu, rovnako aj niekoľko ďalších kolegov. "Ten Lukáš mi normálne, vulgárne odpapuľoval, keď som ho dnes na hodine vyvolala." Viac nebolo treba povedať. Všetci sme ho poznali. Bol drzý a nikto si s ním nevedel poradiť. Nedávno sa dokonca prevalili aj náznaky šikanácie, také typické pre týrané deti. A Lukáš týraným bol.

O niekoľko dní som doma kopíroval nahrávky z kostola, ktoré sme predávali, aby sme získali peniaze do zbierky pre vážne chorého priateľa. V škole som už dávnejšie deťom o priateľovi rozprával, keďže s nimi hovorím aj o iných veciach než len o násobilke či vybraných slovách.

Ozvalo sa zaklopanie. Otvorím a vo dverách stojí Lukáš. Nahodil svoj frajerský výraz a vraví: "Pán učiteľ, ja som si prišiel kúpiť jednu tú, onú, kazetu."

Dosť ma to prekvapiloa a tak som mlčal. "Ak nemáte, prídem zajtra," prerušil ticho. "Ja, akurát jednu dokončujem, tak..." "O. k., počkám tu," prerušil ma a so spokojným výrazom tváre sa oprel o svetlozelenú stenu. O malú chvíľu mu podávam kazetu a on mne peniaze. "Tak, dík," povie a berúc schody po troch zmizne.

Ešte dlho potom som rozmýšľal, prečo. Odpoveď nepoznám a asi ani nie je dôležitá, no čím viac o tom premýšľam, tým silnejšie som presvedčený, že to bolo ako v siedmich statočných, jednoducho: Prišlo mu to momentálne ako dobrý nápad.

Ďakujem Lukáš.

Autor: Dávid Králik