Kanaďan Gerald Finley (hore) ako Don Giovanni a Attila Jun v úlohe Komtura.
FOTO – ROLF BOCK
Wolfgang Amadeus Mozart: Don Giovanni • Theater an der Wien • Uvedené v rámci festivalu KlangBogen Wien 2006, 2. augusta 2006 • Hudobné naštudovanie: Bertrand de Billy • Scéna a kostýmy: Es Delvin • Réžia: Keith Warner
Recepcia priemerného hotela, vrátnik v uniforme. Otvoria sa dvojkrídlové dvere výťahu. Vybehne rozcuchaná mladá žena, za ňou počerný fešák, obaja v karnevalovom prestrojení. Hádka. Vzápätí z vedľajšieho výťahu vystúpi starší mohutný muž v červenom nočnom úbore, otec dotyčnej. Bráni ju pred dotieravcom, ten ho však zasiahne kordom, jedinou výzdobou strohého foyeru hotela. Starý chlap padá na zem.
Nie, to nie je pasáž z akčného filmu. To je úvodná scéna z inscenácie Mozartovho Dona Giovanniho, ktorú v rámci letného festivalu KlangBogen uvádza viedenské Theater an der Wien.
Popredný britský režisér Keith Warner situoval Mozartovu operu do súčasného hotela Universal. Fantastická, neuveriteľne flexibilná scéna mladej britskej výtvarníčky Es Delvin diváka povodí jeho foyerom, chodbami, izbami, tanečnou sálou, suterénom i výťahmi. Dobový posun je značný – postavy aj vzťahy sú kontúrované naozaj odvážne, ale výklad funguje do dôsledkov.
Don Giovanni je pôžitkár v machovskom zamatovom obleku, v každom vrecku hrsť bankoviek. Sluha Leporello sa rád priživí na pánových avantúrach. Submisívny Masetto pracuje v hoteli ako poslíček, jeho radodajná snúbenica Zerlina zase ako chyžná.
Charizmatickému Giovannimu by aj celkom rada podľahla, keby ju nevystrašil kovovými putami. Dona Anna drží formu tragickým osudom zlomenej dcéry, jej snúbenec Don Ottavio nosí upätý oblek evanjelického pastora.
Komturova busta na manželskej posteli hovorí jednoznačne – k Anne sa nedostane, kým nepomstí svokrovu smrť. Dona Elvíra je komická v šermiarskom oblečku, sliepočka s hŕbou kufrov. No jej snaha získať manžela späť budí rešpekt. Keď ju prestane baviť večné prenasledovanie medzičasom starého a senilného neverníka, malou dýkou ho pošle na onen svet.
Režisérovi sa podarilo skĺbiť tragické i komické prvky „drammy giocoso“ do skvele fungujúceho celku a nezabiť pritom ducha partitúry. Mozartovi by sa táto verzia jeho diela nepochybne veľmi páčila.
Čo sa týka protagonistov, hoci skladateľ bol celý život fascinovaný ženami, tentokrát by mu asi viac ulahodili muži. Kanaďan Gerald Finley je stelesnený Don Giovanni. Jadrný, krásne vyrovnaný lyrický barytón, pôsobivý exteriér a neodolateľná herecká štúdia postavy z neho spravili ozajstnú hviezdu večera.
Výborní boli i Hanno Müller-Brachmann (herecky i spevácky vzorový Leporello), Markus Butter (vokálne šťavnatý Masetto) a Attila Jun (Komtur so skutočne impozantným basom).
Trošku v tieni pánov ostali obe Donny (Myrtó Papatanasiu ako Anna a Heidi Brunner ako Elvíra), hoci obe podali slušný spevácky výkon. To sa nedá povedať o vokálne podpriemernej Adriane Queiroz, ktorej Zerlinu zachraňovalo len jej temperamentné herectvo.
Výborný dojem z inscenácie nekazilo ani hudobné naštudovanie Bertranda de Billyho. O tak precízne vypracovaných mozartovských recitatívoch môžeme v našich končinách zatiaľ stále iba snívať. Alebo si zájsť do neďalekej Viedne.
Autor: MICHAELA MOJŽIŠOVÁ (Autorka je hudobná publicistka)
