Každý z vás či z nás sa určite ako dieťa na niečo hral. Niekto samotársky, niekto vo dvojici, niekto, ako sa hovorí v partii. Hry sa samozrejme menili podľa veku - štvorročné dieťa sa hrá inak ako osemročné, a to zase úplne inak ako dvanásťročné. A preto vás dnes prosím, aby ste sa pokúsili oživiť vlastné spomienky na hry zo svojho detstva. Už máme spoločnú skúsenosť, že spomínania a nezabúdania nikdy nie je dosť. Zvlášť vtedy, ak začneme mať obavu, že súčasnosť začína potvoriť i detské duše… Sedel som na múre pod našou kaplnkou a čakal som na inštalatéra-opravára a pozoroval som a počúval asi sedem detí možno deväť- až dvanásťročné, ako hrali akúsi hru, ktorú som sprvu veľmi nechápal. To až do chvíle, kým nepadlo prvé meno: Ja nechcem byť Paroubek! Ďalší chlapec sa ho snažil presvedčiť: Je to premiér! Predseda vlády! Lenže mládenec lákaný do role premiéra pomáha svojmu rozhodnému odmietnutiu i odmietavým posunkom paže: Možno už nie je… A určite nebude! A po krátkej pauze ponúka svoj nápad Radšej by som bol prezident…Namiesto súhlasu dostáva otázku: Ktorý? Chlapec sa bráni: Ako to ktorý? Klaus, nie? Havel už nie je prezident! Ozýva sa jedno z dvoch menšinových dievčat: Ja by som aj tak chcela byť Havel…Keby som mohla…Najstarší a najväčší chlapec zrejme preto, aby sa hra mohla hrať, hovorí: Tak dobre, ja si toho Paroubka vezmem…, ale druhé dievča, o ktorom som už vedel, že sa chystá byť v novej vláde ministerkou obrany, to chlapcovi kazí: Ty Paroubek byť nemôžeš ten je malý a tlstý… Ty môžeš byť len Topolánek…Medzitým sa priplichtil najmenší a najmladší, hádal som mu nanajvýš sedem. A sotva ministerka obrany dohovorila, a než ho niekto zo starších stačil odradiť výhražným gestom či výrazom tváre, povedal: Nijakého Topolánka nepoznám. Ale poznám Fica! Prerušil ho niekoľkohlasný zbor: Fico je Slovák, hlupáčik…a ďalší chlapček, taký kudrnatý s okuliarmi, vážne dodal: My si hráme na českú vládu, nie na slovenskú…Možno chcel dodať „vole", ale prerušil ho najstarší, stále ešte nie úplne Paroubek: Síce sme na tom zle, že ich nemôžeme dať dokopy, ale oni zase majú vo vláde fašistov a mafiánov…

Potom prišiel môj inštalatér-opravár, takže som nevedel, ako to chlapci a dievčatá vyriešili so Slovenskom a či nakoniec dali vládu dohromady. Ten najstarší bol od susedov, a keď som k nim šiel po med, spýtal som sa ho, ako to dopadlo. Mykol plecami: To nešlo… radšej sme sa hrali na Číňanov a Tibeťanov…Spýtal som sa, či hral dalajlámu, nevedel však, kto je to… Cestou domov som si hovoril, že sme na tom kedysi dávno boli lepšie - Indiáni i osadníci mali medzi sebou dobrých i zlých ľudí, a aby na konci nebolo nikomu ľúto, že prehral, vždy to bolo nerozhodne. Zdravím vás z Južných Čech.

Autor: Jiří Stránský